Typografická úprava kníh

Autor: Martin Demský | 30.1.2015 o 12:23 | (upravené 9.2.2015 o 16:52) Karma článku: 3,32 | Prečítané:  954x

Text copyright 2015 Martin Demský

Rád čítam dobré knihy, nech to už zneje akokoľvek tuctovo. Odmalička som mal k nim vzťah, na základnej škole som sa často stavil v mestskej knižnici a „zašil“ som sa medzi regály. Keď už padol komunizmus, tak som sa tešil každý týždeň aj na nové vydanie počítačových magazínov ako napríklad Computerworld, ale to som už odbočil (na poschodí zase bolo hudobné oddelenie, kde som počúval ťažko dostupné platne ako napríklad Friends of Mr Cairo od Jona & Vangelisa).

Tak ako ma vždy zaujímali aj záverečné titulky pri skončení filmu, pri ktorých som si vytváral svoj vkus pre typografické spracovanie (o ktorom som v ranom veku ešte nič nevedel), rovnako som si rád pozrel aj na konci knihy „credits“, to znamená výtvarného redaktora, koľko sa vytlačilo kusov, v akej tlačiarni a podobne. Vačšinu ľudí to nezaujíma, v podstate je im aj jedno aký je použitý font, ako sú zalomené strany, aká je obálka, veď najdôležitejšie je predsa to, či má kniha zaujímavý dej, či je poučná, vtipná, či si z nej človek niečo „odnesie“.

Dá sa povedať, že v sedemdesiatych rokoch minulého storočia už typografické spracovanie slovenských kníh dosiahlo svetovú úroveň, aspoň tak si to pamätám ja. Vtedy som sa síce ešte len narodil, no rodičia ako aj starkí mali slušnú zbierku kníh, ktoré som vtedy ešte síce nečítaval, no rád som si ich prelistoval (neviem čo som tým sledoval, že v nich nájdem zašitý ľúbostný list alebo peniaze?). Myslím, že aj za komunistov neboli zakázané metódy západného učenia, hnutia Bauhaus, či napríklad myšlienky Jana Tschicholda v Novej typografii, alebo Ladislava Sutnara.


Mal som obdobie, keď som nečítal až tak veľa kníh, bol som rád, keď som ich „dal“ päť za rok, teraz sa to znova mierne zlepšilo, chodím často do kníhkupectiev alebo na trhy, cez autorov, ktorých som doteraz prečítal sa dostanem k ďalším, ktorí boli nejakým spôsobom prepojení s ich životmi. Povedal by som, že týmto aj dosahuje môj zoznam istú kontinuitu, takže ťažko sa dostanem cez autora ktorý sa mi páčil napríklad k „evitovkám“. Za posledné roky si aj odfotím a urobím zoznam toho, čo som za rok prečítal, dobré sa na to pozerá, prípadne si to zaevidujem a ohodnotím na stránke baila.net, kde je komplexná databáza v Česku a na Slovensku vydaných kníh.

Tu sú linky k nim:
rok 2014
http://martindemsky.tumblr.com/post/107201844073/2014-edgar-allan-poe-povidky-vyd-cs

rok 2013
http://martindemsky.tumblr.com/post/68065272909/2013-dusan-mitana-krst-ohnom-peter

rok 2012
http://martindemsky.tumblr.com/post/68063766183/2012-walter-isaacson-steve-jobs-umberto

http://baila.net/profil/martin-demsky


Rád by som ozrejmil proces, ako vlastne kniha vzniká, alebo by mala vznikať. Dajme tomu nejaký spisovateľ niečo napíše, keď už je známejší a má svojho vydavateľa, tak cesta realizácie je ľahšia, dohodne si so šefom vydavateľstva stretnutie, kde mu predostrie svoj manuskript, i keď pravdepodobne napísaný na počítači vo Worde. Ten si to behom týždňa prebehne a keď usúdi, že to má komerčný a umelecký potenciál, prípadne keď môže s tým vyhrať autor nejakú literárnu cenu, tak to posunie svojej editorke na redigovanie a napíše autorovi peknú esemesku: ideš. Po niekoľkých týždňoch nasleduje test formátu, keď to nie je obsiahle ako román Umberta Eca, tak zvyčajne sa pohybuje v rozmedzí A5-ky, ktorá sa zmestí do priemernej brašne. Z mojej skúsenosti viem, že väčší formát sa používa pri hrubších knihách ako napríklad od spomínaneho Umberta Eca, ktoré majú priemerne okolo 500 strán a takéto knihy aj tak ľudia na čítanie do MHD zväčša nenosia.

Mierne som bol napríklad šokovaný knihou Pekka Hiltunen: Finské pouto, formát o nejaký centimeter-dva presahoval veľkosť mojej čiernej brašne Nike, bol použitý pomerne hrubý papier, veľkosť písma o dva body väčšie než je priemer, zalomenie na ľavú stranu s občasným delením slov, takže takmer hladká sadzba, sadzobný obraz alias zrkadlo sadzby bolo klasické podľa „starej školy“,
 


ktoré ma svoje optické výhody aj nevýhody, tak brutálne odsadenú spodnú časť od paginácie som ešte v živote nevidel, na každej strane sa dali ušetriť tri riadky!

Ok, v určitých prípadoch je použitý spôsob impresívny, napriklad kniha Šatuni od Jurija Mamlejeva vo vydaní českého nakladateľstva Argo ma vhodne použitý formát, veľmi peknú typografickú obálku s výsekovou formou (kruhy), písmo Walbaum od českého typografa Františka Štorma zo Strešovickej písmolijny, zalomenie naľavo s odstavcovým delením slov a s jedným deleným slovom na jeden odstavec, v klasických prípadoch najmä v sadzbe do bloku po sebe môžu „ísť“ maximálne tri delené riadky. Rovnaké písmo bolo použité aj v knihe Mistr a Markétka od Michaila Bulgakova vo vydaní od nakladateľstva s čudným názvom Volvox Globator, upravu robil uznávaný typograf a grafický dizajnér Luboš Drtina, kde ale bolo zalomenie do bloku, no s pomerne šokujúcim aplikovaním optického vyváženia koncov pravého odstavca (to je pochvala!).

Obálka na mňa pôsobila trocha ako biblia, možno aj vďaka formátu, s jednoduchou oranžovou samolepkou v pravom hornom rohu. Zase veľmi efektný bol nápad použiť knižné ilustrácie, respektive maľby všetky hneď na začiatku, človek ešte nevie, čo ho čaká a takéto intro ho neuveriteľne navnadí.

Vo väčšine prípadov ale klasický sadzobný obrazec sa nepoužíva, to ale nie je až také podstatné, podstatnú vec si pravdepodobne málokto uvedomí, a to je odsadenie zvnútra, veľmi často pri hrubých knihách sa zmenšuje a zmenšuje, až nakoniec musí čitateľ otvárať a ohýbať nasilu knihu, aby videl koniec odstavca. Neviem vlastne kde je chyba, pretože napríklad vyraďovací software na produkciu litografií, respektive kovolistov (CtP, Computer-to-Plate) Heidelberg Signastation umožňuje vyrátavanie posuvu vnútra pri zadefinovaní typu vazby, hrúbky papiera a počtu strán.

Ďalšia vec, ktorá ma celkom šokuje, sú edície. Napríklad mám knihy od vydavateľstva Odeon, ktoré je považované za celkom kvalitné. Idiot od Dostojevského má peknú kvázikoženú klasickú obálku s horizontálnym zalomením titulu na chrbáte v zlatej farbe (podobne kvalitné obálky má aj vydavateľstvo Československý spisovateľ, napríklad Poviedky Edgara Allan Poea, alebo Rytier Don Quijote od Cervantesa, a to ich knihy boli zväčša „za babku“ v lacných knihách). Páči sa mi aj, keď čítam knihu od klasického autora na žltom papieri, nechápem použitie bieleho kriedového v klasickej knihe, kde nie sú žiadne fotky, iba občas nejaké ornamenty ako apendixy záveru kapitol, alebo perokresby bez rastra. Takže Idiot sa im vydaril, horšie je to pri novších edíciách, napríklad pri Virginii Woolfovej, jej knihy sú síce pekne farebne odstupňované, no obálky majú pomerne nudnú monofarebnú fotku, spodnú časť so stúpajúcou jednoliatou plochou (myšlienka asi vyjadruje gradujúci sa dej, ktorý mi prišiel ešte zmysluplný pri Pani Dallowayovej, ale už menej v K majáku, alebo v Denníkoch, či v Orlandu), to sa ale ešte dá vydržať, horšie to začne byť, keď sa kniha otvorí: v celej knihe je použité otrasné nejaké semibold písmo a paginácie majú písmo použité z obálky, pravdepodobne DIN Pro, ktoré je (preboha!) väčšie, má dokonca aj hrubší duktus ako ten semibold pätkový rez použitý v texte a spolu s vertikálnou „tyčkou“ sa takmer dotýka(!) posledného riadku strany. To je skrátka neuveriteľné!

Ďalší prípad je spomínaný Umberto Eco, napríklad slovenské vydanie románu Pražský cintorín, do vydania tohto románu mali jeho knihy v tomto vydavateľstve pravdepodobne jedného výtvarného redaktora takže typografia obálky a štýl vizuálu bol vždy podobný, pri dlhých názvoch ako napríklad Tajomný plameň kráľovnej Loany vysádzaný kapitálkami bola veľkosť zmenšená než pri ostatných. Pražský cintorín obsahuje aj obrazovú prílohu, ktorú vybral sám autor Eco, obálka je typografická so zlatým, čiastočne kaligrafickým písmom, pomerne efektná, vnútro je ale ako keby od totálne iného človeka, rovnako ako pri tej Virginii Woolfovej, kapitoly ktoré boli formované ako denník alebo list boli zase do oči bijúcim tučným písmom na celých stranách a popisy obrázkov boli takisto nevkusne upravené, nechápal som aj to, prečo vlastne sú aj ony zalomené do bloku s delením slov, veď mohli kľudne vyjsť bez delenia a s hladkým zalomením na ľavú stranu.

A dostávam sa pomaličky na „vrchol“ typografického spracovania na Slovensku, k vydavateľstvu Ikar. To, čo toto vydavateľstvo, nakladateľstvo či čo je to za kolos s najvačšou produkciou vyvádza, sa určite zapíše zlatými písmenami do historických análov slovenskej typografie. Zoberme si napríklad obálky klasických autorov ako Portrét Doriana Graya od Oscara Wildea. Pozdľž celej šírky ide nejaký čierny flek na ktorom je autor a názov diela, dokonca názov zalomili tak, že Graya je na novom riadku ako pankhart, keď obálku odstránime, tak vidíme, že na samotnej knihe je to už dobre. Horšie je to s chrbátom, aby fungoval princíp návrhu geniálneho grafika, tak slovo Portrét je umelo zväčšené a keď sa človek pozrie na zalomenie, tak ho čaká šok: autor je menším písmom, Portrét je najväčšie a zvyšok tak aby vyšiel do konca(!) a odsadené je to na stred chrbátu, to je skrátka neuveriteľné! Keď už je to na stred, tak to aspoň mali dať kapitálkami, aby tak do očí nebila ta nevyváženosť.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Na titulke je vždy nejaká vodová machuľa hlavného protagonistu, monotématické ako prasa!

Nemám chuť sa vyjadrovať ku každému skvostu, ktoré Ikar vydá, naposledy som od nich kúpil román Hudba od Rudolfa Slobodu, pretože iné vydavateľstvo ho nemá v ponuke (Slovart má v pláne postupne od neho znova vydať všetko v novom jednotnom štýle, akurát možno KRV už nevyjde, pretože ho vydali tesne pred redizajnom edície). Hudba má obálku v štýle nejakých 90. rokov, na to že je to edícia zlatým písmom je to úbohé, písmo z nejakého Corel Drawu?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?