Poviedka Roz-vod

Autor: Martin Demský | 11.8.2014 o 9:52 | (upravené 9.2.2015 o 16:52) Karma článku: 1,04 | Prečítané:  310x

Copyright 2014 Martin Demský, všetky práva vyhradené. Zástupca vyhradených práv autor blogu cez dvoch nominantov.

martin demský

roz-vod

 

 

 

 

 

Aby bolo jasné, nasledujúce riadky som nepísal ja! Živím sa ako rozvodový právnik, a jeden klient, ktorého prípad sa extra dlho ťahal, mi na konci ich opusu daroval útlu knižôčku, ktorú si písal sám pre seba, takže momentálne som iba prepisovač.  Väčšinou sú to príhody alebo situácie, do ktorých boli zaintervenované ženy. Iba pred zaručením jeho anonymity som dostal povolenie, aby som to zverejnil. Z toho, čo som pochopil, tak z týchto poznámok boli extrahované state, ktoré sa zaoberali jeho rodinnými členmi, až na výnimky v tretej osobe, ktoré v podstate nie sú identifikovateľné. Nemám ani šajnu, prečo by som to mal vlastne zverejniť (zatiaľ cez blog kamaráta), z toho, čo som narýchlo prebehol, sú tam úplne banálne veci, ktoré prežil snáď každý normálny človek, až by som povedal, že pisateľ (a môj bývalý klient) postráda akýkoľvek zmysel, či talent pre hlbšiu diskusiu s opačným pohlavím. Vôbec sa nečudujem, že sa rozviedli.

 

S pozdravom

P. S.
(a prepáčte za prízvuk, dlhé roky sa ho už neviem zbaviť)

 

P. S. II: Pokiaľ sa budete chcieť rozviesť, určite sa nepokúšajte ma kontaktovať cez majiteľa tohto provizórneho blogu, roboty mám vyše hlavy a zatiaľ som ženatý.

 

 

I.

 

Michaelu som spoznal cez kamaráta, ktorý býval na horizontálnej osi našej ulice, Janka Alexyho križiacu Ivana Krasku. Boli to pracháči s rodinou v Amerike, za komančov mali karaván, vytunované autá a bicykle, motorky, video a počítač Atari. Chodili sme za miestne potraviny, tam, kde stáli Avie s tovarom, ktorý sme neskôr pomáhali vynášať. Trávili sme čas v garáži, vkuse sme niečo montovali a občas Mišiní bratia sa zakecali o svojej sestre, ako sa minule sprchovala. Skamáratili sme sa, na ulici sme hrali tenis, občas zašla k nám alebo k babke. Raz nabehla s veľkým hurhajom do kuchyne babky s tým, že nech idem hneď von, že mi chce hneď niečo povedať. Ja som povedal, že nech príde sem, keď to chce povedať. Namosúrená odišla von, a babka mi povedala, že som dobre urobil, nemal by som skákať, ako si kto niečo zmyslí.

 

Často sa obšmietala okolo svojich bratov, ktorí sa aj tak po čase začali dosť mlátiť, veď puberta robí svoje. Marek bol omnoho svalnatejší budúci kulturista než vychudnutý cyklista Igor, takže čoraz častejšie skuvíňal skôr ten druhý. Sestra a ja sme robili ten berlínsky múr, aby to nedopadlo zle. Vedľa potravín bol rozostavaný dom, ktorý nemal dostavané ani mínus prvé poschodie, tak sme sa tam často hrali, na tých drevených papekoch, mlátili sa lanami až kým niekto nespadol do pivnice. Časté boli zákopové vojny, dali sme dokopy tie drevené šachty a ohadzovali sa rôznym kapradím alebo hlinou, kde kto si to zlízol.

 

Pribudli ďalšie ročné obdobia, a okruh sa dramaticky zväčšil, oproti nám bývala dcéra veterinára, ktorá mala celú izbu oblepenú žuvačkami, o dve domy ďalej antišportovkyňa zahĺbená do mrakov kníh. Chodili sme spolu každé ráno do školy, vkuse sa bavili ani neviem o čom, a pri škole sme sa pretekali, kto skôr dokluše na kamennej vyvíšenine popri ceste na jednej nohe. Cestou zo školy som zase išiel s inými spolužiačkami, ktoré vkuse obťažovali vydriduchovia, ktorí sa nezmestili do kože. Občas ma v škole chceli zhodiť zo schodov, až to skončilo šarvátkami pred hodinou prírodopisu – učiteľka sa čudovala prečo som tak rázne nabehol do triedy, ale o to som bol aktívnejší v hlásení, keďže som chcel ukázať našim bifľoškám, že nie som lomidrevo.

 

Pri hudobnej výchove napadol nášho učiteľa geniálny ťah, urobiť raz za mesiac kurz tanca namiesto klasickej hodiny. Pre väčšinu spolužiakov to bola šanca sa uliať, niektorí dokonca už fajčili, no ja som to bral aktívne. S radosťou som vytancoval celú triedu, raz som mal dokonca aranžmán do rúk, kde som prvýkrát pocítil pod rukami ženské prsia, no kto by to nechcel opakovať. Raz som tak tancoval pri okne, a všimol som si, ako ide žena a muž na bicykli na chodníku v štyridsaťpäť uhlovom skose a pri pesničke Eltone Johna do seba narazia. Nemal som šancu na nich zakričať, ale zachovali sa k sebe celkom zdvorilo.

 

Ženské sa vkuse naháňali po triede, ja som si ich pri utieraní tabule nevšimol a chytil som pri otočení Eriku za prsia ako airbagy, dala mi facku, z akej som sa dosť dlho nevedel spamätať, boli sme ale po základnej škole ešte dlho kámoši, stretol som ju po desiatich rokoch neskôr na zástavke a bola náruživá ako kedysi, len trocha viac konzervatívnejšia, keďže mala pri sebe muža. Erikina suseda Anička, naša spolužiačka a jej najlepšia kamoška, to bola tá s prsiami pri tanci. Slušná, vzdelaná, cnostná, vždy pekne odklusala domov a tam bohviečo robila, asi chodila do kostola. Gabriela a Zuzana, čo sedeli vedľa boli viac zvedavejšie na to, ako to chodí v chlapčenskom svete. Časom som prišiel na to, že pre ženy je omnoho zaujímavejšie sedieť v kultivovanej mužskej spoločnosti, než pletkovať so spolužiačkami a rýpať sa v ich zmýšľaní.

 

Naša triedna učiteľka, najlepšia slovenčinárka v okolí si veľmi vážila, keď niekto po škole ešte prišiel do knižnice, to bol jej rajón. My sme tam chodili radi, urobili sme si krúžok, a v rohu, úzkej knižničnej uličke sme postávali ako krotitelia duchov pri vzájomnom prednese zo statí otca Goriota, alebo utrpenia mladého Werthera. Potom sme sa dozvedeli, že sme si doma pri zaspávaní predstavovali jeden druhého, tak som zaspával s vidinou Eriky, Aničky jednej a druhej, Zuzky alebo Gabriely. Ráno, keď som išiel do školy s Bibianou a Janou, tak som dosť obskúrne vysvetľoval, že čo bolo včera.

 

Keď padol komunizmus, začali vedľa stavať prvý supermarket, tak sme tam začali chodiť, stavali prvé poschodie, vedľa malo byť nové kino, ktoré tam v podstate ďalšie roky hnilo, no my sme skákali z toho prvého do piesku, bola to skúška odvahy. Ten, kto skočil bol frajer, pre desaťročné decká to bola fakt že výška, na konci ťa čakala dievčinka s pripravenou pusou. Tak som sa vlastne zoznámil s Martinou. Potom som stále po škole chodil za ňou, kde hrala za bytovkou stolný tenis s partiou a požičiaval som jej a jej sestre bicykel. Časom som ale zistil, že je Martina považovaná za najkrajšie dievča v okolí, hlavne keď už išla na gymnázium, „narástli“ jej nádherné prsia. Jej rodičia boli slušní, a keď som ju omnoho neskôr pozval na svoj maturitný večierok, tak s radosťou prišla, i keď som vedel, že to bude medzi mojimi spolužiakmi náročné.

 

Videli sme sa každý deň, dokonca sme si mávali z kuchyne okolo pol desiatej po večeri, keďže sme bývali oproti sebe necelých sto metrov. S jej sestrou som sa kamarátil kvôli diéte číslo deväť, to je tá s obmedzením tuku, keďže sme mali asi tri roky spoločne hyberbilirubínium vďaka rapídnemu rastu, asi desať centimetrov za rok, tak sme nejedli nič vyprážané a len samé zdravé veci s ovocím alebo bryndzou. Do skončenia strednej školy to ale prešlo, ako aj naše cesty sa potom mierne rozišli, keďže každý išiel na inú školu.

 

Každú sobotu sme chodili na cyklotúru na celý deň, niektorí chodili so mnou ešte ráno v piatok, takže sme boli pomerne dobre rozcvičení. Zvyčajne chodili so mnou dve susedky a Valér, nabudený klikovač zabydlený o dva vchody vedľa. Po tréningu sme mali obľubu si merať tvrdosť stehien na lavičke pred vchodom, a o pol hodinku sme sa už stretli na rozjazdovke každý inam. Jedna susedka od Valéra to ale s tým meraním tvrdosti začala trocha preháňať, tak som mal opletačky s jej rodinou, ktorá sedela na druhej strane s kočíkom pri pieskovisku. Vycúval som včasne.

 

Raz došlo blonďaté stvorenie, nikto ju poriadne nepoznal, ale veľmi rado sa tvárilo, že každého pozná, a odo mňa si rado požičiavalo bicykel, to bol ale asi len týždeň. Potom ju to prestalo baviť, keďže Erika ju doslova poslala do psej matere.

Potom sme ale zistili, že je to žena z parku, lebo raz nás zastavili v ňom štamgasti s ňou, no našťastie to zachránil kámoš s nášho vchodu, ktorý sa nás zastal so zreteľom na mňa, keďže som jeho bratovi požičal korčule.

 

Raz som sa dostal do Krompách na liečenie, robili sa mi vyrážky z jahôd, tak som sa tam liečil neviem ani akým spôsobom, a hneď na druhý deň som sa skamarátil s Evou, dcérou lekárky, ktorá chodila fajčievať do poslednej miestnosti na poschodí s kolegami, tiež oblečenými v bielych háboch. Túlali sme sa po chodbách, občas sme narazili na plagáty, ktorým sme nie celkom dobre rozumeli, bol som totiž ešte len druhák na základnej škole. Raz nás napadlo napodobniť to, čo sme videli pri dospelých, tak sme sa zakryli pod bielu plachtu a skúšali sa bozkávať a chytať za rôzne miesta, väčšinou sme sa hihúňali, keďže sme boli obaja strašne štekliví. Občas došla aj jej sestra, stále mala v ruke knihu ruského jazyka, bola totiž už piatačka, tak sme si vedľa seba sadli, a ukazovala mi, ako vyzerá ruská abeceda.

 

Letné pionierske tábory boli plné sĺz, na Červenom kláštore tie dookola povysádzané drevenice vyzerali ako partizánska ubytovňa, v strede pekný pruh rastliniek, ani neviem čo ženské mi to pripomínalo, a okolo neho chodníček, po ktorom sme pri rannej rozcvičke behávali. Boli tam piati vedúci oddielov, z toho jeden chlap. Sekal neuveriteľného frajera, pri jednej túre som sa snažil k nim priblížiť, no zahnal ma rukou tak, že som radšej odklusal naspäť. Naša vedúca bola sympatická baba, trošička pri sebe, musela stále krotiť chalana odvedľa, ktorý sa chcel tuším s každým biť. S imidžom rebela sa k nemu nahrnulo zopár dievčat, keď sme sa chceli k nim pridať, tak nám odkázal, že iba ten prejde ich dverami, kto vydrží zopár kopancov a faciek od neho, tak sme sa držali nakrátko. Pri jednom pikniku, kde sa niečo opekalo, hralo na gitare, som si všimol jednu z vedúcich, asi sedemnásťročnú pochmúrnu vysokú slečnu, špinavý blond s kučerami. Náhodou som sedel v kruhu, ktorý sa od ohniska postupne zväčšoval za ňou. Nevedel som ju osloviť, ale všimol som si, že na pletenom svetri mala úlomky slamy, tak som jej ho dával dole. Hneď sa otočila, že čo sa deje, tak sa prvýkrát naše zraky spojili a keď som jej ukázal, že čo držím v ruke, tak sa nonšalantne usmiala a prizvala ma, nech si prisadnem. Začali sme sa baviť o hudbe, študovala klasickú gitaru. Dohodli sme si stretko, napriek tomu, že som bol omnoho mladší na zajtra po raňajkách. Nevedel som sa dočkať, stále som si predstavoval jej smutné depešácke oči, ani neviem prečo, ale zobral som so sebou rubikovu kocku, nič iné som jej nemohol darovať. Čakala ma na schodoch a doniesla so sebou hrubočiznú knihu, aby to vyzeralo edukatívne. Keď sme došli k nej, tak sa ma spýtala, že čo si dám, kávu som vtedy ešte nepil, tak voľba padla na čaj. Posadil som sa na postel, oprel sa o stenu, nad hlavou boli drevené police s knihami, a pokrivil som nohy do tvaru písmena veľkého a, len bez tej čiarky v strede, alebo obráteného veľkého v, ako chcete. Snažil som sa poskladať tú rubikovú kocku, tak si prisadla aj ona počas toho ako mal zovrieť čaj a začali sme to lúštiť spolu. Podarilo sa nám to ešte pred zovretím, na čo mi ona v miernej eufórii dala pusu. Dva týždne prešli rýchlo, a čo nevidieť sme sa už večnili na hromadnej fotke, vymenili sme si adresy a sľubili si, že si budeme písať a o rok sa istotne znova stretneme. Pri odchode dokonca zastal autobus priamo pred domom jej rodičov, takže som vedel, že tam môžem kedykoľvek zbehnúť na bicykli. Nakoniec sme sa už nikdy nestretli, asi kvôli tomu vekovému rozdielu sme sa neodvážili na niečo bližšie, než férové kamarátstvo s malou príchuťou spoluchodenia, no nikdy nezabudnem na ten pocit, aký som mal pri nej, pocit blízkosti, podobné povahové vlastnosti a naturel. Nebola to žiadna uškriekaná bláznivá ženská, pri ktorej má človek pocit, že je to snáď mužatka so zabijáckym smiechom, ale inteligentná príjemná slečna s aurou božského kľudu a rozvážnosti.

 

V siedmom ročníku už riešili spolužiačky vážne veci, vrátila sa z Ruska (otec bol veľvyslanec) jedna raketa Gabriela, ktorú sme videli naposledy v druháku. Očividne už bola zabehnutá a najskúsenejšia, spolužiak Aďo jej vkuse zháňal antikoncepčné tabletky. S kým ale paktovala nikto nevedel, my sme sa jej báli a držali sme sa nakrátko. No sedeli sme v jednej lavici v našej chemickej učebni, kde boli veľké biele stoly pre štyroch, a občas mal niekto problém sa zdvihnúť hore a ísť utrieť tabuľu, keď ho vyzvala učiteľka, asi vedela, ktorá bije. Zo školy som chodil s Danielou, neboli sme bohvieakí kamoši, ale raz ma poprosila, aby som ju odprevadil, pretože za ňou stále dobiedzal spolužiak Igor. Bola to príjemná čiernovlasá pohoďáčka s hnedými očami a úzkym driekom, v triede sedela s Laurou, o ktorej mi raz povedala, že ma má rada, len bola odo mňa omnoho nižšia, tak som si ju moc nevšímal. Až neskôr sa mi začali páčiť aj nižšie ženy. Raz som ju stretol, chodila autobusom domov do dediny, a predtým skočila do rímskokatolíckeho kostola sa trocha pomodliť, ktorý bol hneď vedľa autobusovej stanice. Bola ale strašne uzavretá a tichá, vôbec som nevedel nadviazať rozhovor a len sme plácali do vetra. Občas som si ale na ňu spomenul, dokonca aj teraz po takmer tridsiatich rokoch. Od deda som vyfasoval čierny zápisník s vyberateľným papierom, niečo ako minifolder alebo šanón. Spočiatku som si tam písal rozpis cvikov do posilňovne, potom aj rozvrh, keďže som ho mal stále na stole. Na chrbát som nalepil samolepku z videopásky, na ktorú som čo najkrasopisnejšie napísal kapitálkami notepad (for everyday use) a na titulnú stranu som si vytlačil krásny čiernobiely obraz nahej ženy zozadu, so zdvihnutými rukami okolo hlavy a s jemným tetovaním draka okolo drieku, bolo to asi zo série Sorayamy Hajime. Na to som ešte zakonzervoval celú obálku priesvitnou lepiacou páskou, takže aj teraz to vyzerá rovnako ako predtým, len listy vo vnútri zožltli. Začal som odzadu do toho notepadu písať potajomky básne, ktoré som potom rozdával, až nakoniec mi ostalo len tých pár predných strán s rozvrhom a cvikmi. Po čase som ale prišiel na to, že dievčatám sa nepáči, že sa inšpirujem každou z nich, mal by som sa držať iba jednej, lebo potom sú zmätené a nevedia, ako sa majú ku mne správať. Bolo to pre nich asi trocha nezvyčajné, keďže pri iných spolužiakoch narážali na pubertálny primitivizmus s dosť jednoznačnými návrhmi.

 

 

II.

 

Po skončení základnej školy to bola bieda, na strednej sme mali iba dve dievčatá v triede a nastalo obdobie počítačového maniactva. S výnimkou leta, kde sme si dosýta užili prázdniny pri vode, s diskotékami, cyklotúrami a chatovicami. Občas som stretol Michaelu, nevideli sme sa zopár rokov, keďže my sme sa presťahovali, iba občas som stretol jej bratov pri našom vchode, ale zjavne sa už pohybovala v iných vodách ako ja a kolovali o nej rôzne chýry, že sa vláči s mafiánskou kastou, tak sme len letmo pokecali a zatancovali si jedno kolo. Určite by som si taký živel nevedel udržať. Na jej ulici som mal ešte jedného kamoša, ktorý vedel opraviť hádam všetko elektronické. Občas som ho navštívil, keďže aj rodičia sa dobre poznali a dostával som echo od jeho sestry Anky, že ho treba občas krotiť. Mali ma celkom radi, až som mal pociť, že by chceli takého syna ako som ja, často mu dávali to najavo, že ako by sa mal správať k svojím rodičom. On bol ako výbušný orangután, jeho sestra vkuse odchádzala plačúca do svojej izbičky na poschodí pri obývačke. Keď som prišiel za ňou ju rozveseliť, tak si väčšinou niečo čarbala na papier fixkami, boli to také psychologické kresby. Až neskôr som sa dozvedel, že sa z nej stala lekárka, dokonca neviem či nie psychologická. V lete chodila rada po záhrade nahá, ja som už z toho vyrástol. Podobne ako tá žuvačková Bibiana, išla vo veterinárskych šľapajách svojho otca, takže jedna bola mudrlantka a druhá mvdrlantka.

 

Raz sme išli spoločne autobusom na miestnu diskotéku „pri veľkej vode“, mali tam byť spolužiačky aj susedky z našich kruhov, keď sme tam dorazili naskytol sa nám úchvatný pohľad ako si vyhadzovači riešia svoj rajón, tak sme radšej zišli dole, kde sú trhy, na kofču. Jeden kamoš sa ponúkol, že to tam pôjde čeknúť, vrátil sa po pol hodine s tým, že dievčatá už odišli, lebo sa tam stŕhla bitka medzi miestnymi juhoslovanmi. Už sme sa chceli vrátiť do mesta, keď dorazil na aute Aďo s troma kamošmi, vraj sú na chate pri Kolibe, či sa nepridáme. Tak sme došli na Kolibu, objednali sme si bryndzové halušky, hrala nám perfektná cigánska muzika. Zrazu zhora zišiel húf báb, medzi nimi aj Erika a Anka zo základky. Naposledy som ich naháňal na zimnom štadióne, kde sme sa chodili pravidelne vybúriť na klzisko každý piatok počas zimných dní. Bol to doslova kult. Ten, kto nechodil na klzisko, nežil. Boli tam starší dlhovlasí frajeri v čiernych lesklých háboch, ktorí tam hrali svoje hry s babami, a mi ostatní sme iba bezhlavo krúžili alebo snažili sa predviesť svoju rýchlosť. Časom sa tam vytvorili akési gangy, takže sa po skončení bežne vonku strhla bitka, presne ako aj na diskotéke, väčšinou kvôli žene. Vyobjímali sme sa, spýtali sa kam mierim. Do diskusie sa pridal a predstavil Aďo, pozýval celú skupinu k sebe na chatu, ktorá je tu neďaleko. Oni boli zdržanlivé, chceli sa vrátiť domov do desiatej, čo bolo ešte dve hodiny času. K Aďovi si prisadla ich kamoška, ktorá bola viac pri sebe, no hneď sa s ním zblížila a časom sa vytratili. Po Eriku a Anku by mal prísť Peťo, o rok starší elektrikár, vraj sú samé doma, tak som sa po hodine nenápadne s nimi vytratil, to sa už v diaľke vracial naspäť Aďo po zvyšok tlupy. U Eriky sme si pustili jeden soundtrack Petera Gabriela zvaný Passion a Peťo otvoril víno a krekry. Nechali sme zapnutú rohovú lampu a do dvanástej sme v pohode porečnili. Neviem si spomenúť, čo bolo potom, len ráno som sa zobudil na to, že sa mi pletú cez telo cudzie ruky a nohy, bola to Anička. Mierne som jej nadvihol ruku, nohy mala obkrútené bielou plachtou, na sebe nič. Chcel som jej chodiť s prstom po chrbtici, ale nech si radšej pospí. Nenápadne som sa obliekol a vytratil, Erika bola podľa zvuku v sprche, asi nie sama.

 

Keď som došiel domov čakala ma facka, vraj ma všetci hľadali a volal mi ožran Aďo, že ma tam čakajú. Viem kde, tak som sa doma naraňajkoval, vytiahol bicykel a za necelú hodinku som bol na Kolibe. Aďo mi objednal kávu, a rozhovoril sa o včerajšej akcoške, pomaly mi začal ruky bozkávať za to, že som ho z druhej ruky zoznámil s tou jeho, ani neviem ako sa volá tá spolužiačka Eriky a Anky, odpovedal Katarína. Boli s nimi aj rusky, vraj bývajú obďaleč v hoteli na druhej strane ornice, pri prechode do ďalšej rekreačnej oblasti, tí jeho dvaja spoluchatári vraj išli s nimi, totálne sa nažhavili pri hite od Prodigy. Ja som bol skúpy na slovo, vedel som aký ma Aďo podrezaný jazyk a nepotreboval som, aby sa hneď celé mesto dozvedelo, že kde som včera spal. On zachádzal až do nechutných a oplzlých podrobností, ako si to včera rozdávali.

 

Opýtal som sa, či vie niečo nové o tej šarvátke juhoslovanov s ezbeéskarmi. Na to sa ozval jeden človek, čo sedel popri nás, že bol pri tom, vraj tam potom nabehol basketbalista Ali, ktorého otec predáva v meste najlepšiu balkánsku, či jadranskú zmrzlinu, a dal všetkých do kľudu. Ešteže tak, poznal som ho vzdialene, jeho otec sa kamošil kedysi s mojím dedom.

 

To boli asi najdivokejšie príhody z obdobia strednej školy, mimo toho, že raz na chate, kde sme boli celý ročník na rozlúčkovej párty, sa rozkričali baby, lebo sme pobehovali v slipoch po chodbách. Zdalo sa im to bohorúhačské, ani neviem prečo, veď o päťdesiat metrov bola pláž a tam tak chodil každý, akurát, že v plavkách. Vedeli sme o ľuďoch, ktorí v meste stvárali omnoho divokejšie kúsky, my sme ale boli v podstate slušáci v podstate bez peňazí, takže mestské podniky, divoké punkerky, pivo a šarvátky nás obchádzali ako antigravitačný magnet. Na tej chatovici bola kamošova frajerka Rebeka, bola to spolužiačka vzdialeného príbuzného, takže keď sme sa zoznámili, tak hneď vedela o koho ide. Jeden deň ma zavolala ráno do neďalekej dediny kúpiť potraviny, tak sme sa spolu prešli a pokecali hlavne o strave, bola totižto zarytá vegánka. Boli to fajn časy, púšťali sme si Red Hot Chilli Peppers, Alice in Chains, Faith No More, tvrdšie nátury najmä prvý kultový eponymný album skupiny Korn.

 

 

III.

 

Páčilo sa mi, keď dievčatá, v podstate už slečny mali hudobný vkus, a nepočúvali len mainstream. Občas som začul od niekoho, že človek ako ja by mal niekedy skočiť pozrieť sa do podniku Rock Pub, konali sa tam aj menšie koncertíky a chodili tam ľudia, s ktorými by som si vraj rozumel. Prvýkrát som bol šokovaný, bolo tam totálne narvané, časom som spoznal kopec ľudí, zväčša muzikantov a umelcov, ich frajerky, alebo kamošky. Nebolo nič nezvyčajné tam prísť a pokecať s hocijakou babou pri bare, časom som sa zoznámil so skupinou štamgastov, ktorí mali kapelu a aj nahrávacie štúdio. Dostať sa do ich kruhov bol už určitý status rešpektu, občas ma aj pozvali do štúdia, kde sa okolo nich stále točili vyfintené ženštiny. Po škole som si dal jeden rok pauzu a začal som pracovať, chodil som každé ráno cez mesto, kde som skoro vždy presne pri lekárni na hlavnom námestí stretával jednu babu, ktorú som si začal po čase všímať. Asi aj ona mňa, pretože raz keď sme posedávali v sobotu v Rock Pube a kecali o hudobných záležitostiach, tak prišla k stolu a predstavila sa. Ja ako keby som po prvýkrát stratil reč a zajakavo som sa predstavil aj ja. Postupne tréma opadla, prisadla si, objednal som pivko. Bol to príjemný večer, no keď sme sa rozlúčili, zavolal ma vonku na cigu Peťo a išiel mi jednu tresnúť. Že čo to stváram, a či som zabudol na Aničku. Minule sa vraj ponosovala na mňa, že sa nezdravím jej ani Erike. No, mal som také ponuré obdobie, keď som chcel mať od každého pokoj, a hľadal som sa aj na ulici. Musel som jej napísať explikačný list, v ktorom som sa jej ospravedlňoval, myslím že sa mi to stalo aj pri Martine, tak aj jej som napísal list a pravidelne som jej nechával pri dverách ružu. Hádam sa dovtípila od koho je. Dorazil ma ešte tým, že tá baba, s ktorou sa momentálne bavím vyfajčila asi polovicu tejto krčmy, tak nech si dávam pozor. Vrátili sme sa hore a dorazili sa, nič si nepamätám.

 

V práci som mal dve nehanebné kolegyne, na nočnej smene si dovolili hrať tetris, pri ktorom sa na pravej obrazovke odkrývala päťsekundová digitalizovaná porno animácia. Ja som bol v práci odmeraný a hanblivý, uvedomoval som si tenkú pokrývku, ktorá môže narušiť dobré kolegiálne vzťahy, keď do toho človek začne miešať osobný život, alebo nebodaj ohovárať šéfa pri cigaretke na chodbe. Jedna bývala blízko práce, druhú som chodil odprevádzať cez celé mesto po okrajovej časti, no nič som si nedovolil. Myslím, že to bolo dobré, ženy si určite časom povedia moralizujúce pletky o tom, kto si čo dovolil, no sami si neuvedomujú, že oni vytvárajú tie nástrahy, niekedy aj zámerne, len aby si otestovali svoje schopnosti.

 

Niektorí kamoši už boli zúfalí v hľadaní tej „pravej“. Jednostaj tárali o tom, že ženu treba len počúvať jedným uchom dnu, druhým von, pri každej vete kývať hlavou a prípadne povedať niečo vtipné. Ono sa to poddá, len si treba trpezlivo budovať imidž toho, čo počúva a snaží sa porozumieť komplikovanému multitaskingovému zmýšľaniu opozitného pohlavia. V praxi je prakticky nemožné porozumieť žene, alebo viesť s ňou dialóg. Skúšal som debatovať o praktických veciach v domácnosti, pozerali na mňa ako na čudáka, ženy sa normálne s mužmi nebavia o žehlení. Časom som si uvedomil, že to, čo sme robili počas pubertálnych liet a čo teraz považujem za veľmi sexistické a povrchné, bolo jediné pravé, nefalšované. Keď si toto človek uvedomí, tak už mu ostáva jediné, a to partnerstvo. Rozum a pragmatizmus víťazí, samozrejme, že aj pravda.

 

Prichádzala ďalšia revolúcia, internet. Onedlho vedľa mňa otvorili prvú internetovú kaviareň, kde pracoval o rok starší spolužiak zo strednej s jednou extra temnou babou, ktorá bola vyhlásená v Rock Pube za najsmutnejšiu babu v meste. Časom som sa dozvedel, že mala blbého fotra – alkoholika, tak sa utápala v textoch Trickyho a rôznych deathmetalových monštier. Nebolo jej pomoci, no v podstate ju každý chcel dostať do postele. Bola ale ako mŕtve mäso, absolutne unudená, až som si myslel, že má mentálnu poruchu sústavnej únavy. Ja som sa snažil ju rozveseliť, no mal som pocit, že s tou jej mentalitou by prešla chuť a motivácia každého o niečo sa pokúšať, musel by to byť azda mimozemšťan s veľkým kontom. O to viac ma potešilo, keď som ju po rokoch stretol vysmiatu od ucha k uchu U Švejka, vraj si ulovila zahraničného štramáka, ktorý sem prišiel šéfovať podniku, kde ona pracuje.

 

Necelý rok strávený vo firme s tými babami mi stačil, zobrali ma na výšku, na ktorej akurát promoval sused. Celý čas chodil s jednou babou, spali spolu doma aj na intráku, už sa idú brať, vyfasovali dvojizbáčik po jej starej mame. Čo som sa neskôr dopočul, tak nevydržali spolu ani rok, ona nebola príliš pekná (podľa vzorca, že ženy sa rozdeľujú na pekné, škaredé a elektrikárky), no bolo mi zhruba jasné, prečo s ňou susedko žil, je to totižto sexuálny maniak. Ako mal ženy „na háku“ počas strednej (slečny chodili k nemu, aby ich na veľkú noc oblial, pretože sa mu nechcelo opustiť počítač kvôli takým malichernostiam), tak ich mal aj teraz, bolo mu všetko jedno. Potreboval iba zasúvať a vysúvať, ohýbať a stláčať, ako tým svojím počítačovým joystickom QuickShot. Potom mi ten kamoš z internetovej kaviarne hovoril, že ona tam vkuse vysedáva, ešte stále sa nevie spamätať z rozvodu a chodí na internetové zoznamky, ako keby sme boli veľké mesto. Veď tu sa človek rýchlo dozvie, že je niekto sám a hľadá, nie je to žiadne polmiliónové mesto. Nevýhoda menšieho, dajme tomu paťdesiattisícového mesta je v tom, že každý tu každého pozná, ženské ohovárajú ako staré baby na jarmoku, no predsa len si človek môže byť niečím istejší, a to v tom, že neosameje. Vo veľkom sa môže stratiť, ale až tak, že úplne, o nástrahách nehovoriac. Povedal som mu o škole, tak mi zagratuloval, a vyšli sme do neďalekej kaviarne, vraj dôjdu aj dve jeho kamarátky. Predstavili sa ako..., a vlastne to je už jedno, poznali ma už dávnejšie, pretože bývajú presne v tom vchode, ako bývalý kolega Paľo. Šokovali ma tým, že sa vraj podobám na toho DiCapria z Titanicu, tak neviem, či by si chceli nacvičiť tú scénu z lode, alebo čo. Maľovať neviem, štetec mám.

 

Leto sme zakončili na strýkovej chate, doniesli sme kompy, zosieťovali ich a pažili tri-d hru. Večer sa priplichtili baby, urobili sme ohníček, poopekali kadečo. Vedľasediaci kamoš si chcel u žien urobiť malé plus, tak sa rozhovoril o tom, že nebude v živote piť alkohol, pretože vidí ako dopadol jeho otec. No, nechcelo sa mi to moc veriť, ale bol som dostatočne v pohode na to, aby som sa začal vadiť. Potom sa zvŕtla debata o tetovaní, pretože jedna z báb mala pokerované ruky, nohy a rozhovorila sa aj o intímnych miestach. Ja som to nechápal, že čo je na tom také cool, dávať si do tela atrament, zhoršuje to magnetickú rezonanciu a iné veci. V podstate som nezniesol na svojej koži ani kovové predmety, celý doterajší život som si nevedel zvyknúť na nosenie hodiniek, tak raz som ich nosil, raz nenosil. Keď už mala trocha vypité, tak sa chcela vyzliecť a ukázať aj „to“, ale akosi nikto nejavil o to záujem, a debata sa zvrtla o tej počítačovej hre.

 

Zaujala ma jedna staršia, s ktorou „chodil“ Imriško. Dosť často sa hádali, ona keď si vypila, tak išla obrátiť hore chrbtom celú reštauráciu. On mi raz povedal, že jej vďačí za mnohé, pred ňou bol „nikto“, človek bez spoločenského statusu, to ona ho všetko naučila a uviedla do spoločnosti dospelých. Vedel, že to dlho nevydrží, ja som ju stretával občas v meste, ale som sa zmohol len na pozdrav, keďže som mal z takýchto xantýp strach. O zopár rokov neskôr mi on povedal, že ma mala rada, pomyslel som si, že to bude určite preto, lebo ma v podstate nepozná. Nepoznám sa ani ja sám, vyhrotené situácie som so ženami nezažil, a to, čo bolo doma, nestojí za reč, väčšinou som bez breptania urobil to, čo bolo treba a prechádzal som sa medzi vadiace sa dvojice ako horkokrvný pes na bode mrazu. Ešte neviem, čoho by som bol schopný, keby ma žena fakt že nasrala.

 

 

IV.

 

Leto skončilo, pomaly som sa už začal baliť na intrák, vybozkávaval som celé mesto, až som sa bál, že chytím slintavku. Anička uronila slzu, akurát si našla horko-ťažko zamestnanie v mestskej knižnici, tak sa bude starať o detské oddelenie s kútikom aspoň tam. Veľmi už túžila po deťoch, v podstate už aj na mňa niečo išlo, keďže som to videl všade okolo seba, ľudia sa brali a usádzali, aby všetko postíhali a v dôchodkovom veku aby sa mal o nich kto postarať. Štát to nebude. Ešte bolo priskoro.

 

Došiel som na internáty vo veľkých fanfárach, akurát tam prebiehal festivalík. Cestou hore som stretol na schodoch spolužiaka zo strednej s priateľkou, v rukách držali plastové poháre s pivom a hneď ma navnadili, že nech sa rýchlo zložím a dôjdem k stánku, a ukázal rukou ku ktorému. Bol to celkom príjemný párik a Miro bol na škole jeden z najlepších, i keď ho často vyhadzovali pre neprístojné „tzv. robotie“ správanie. Málokto vie destikulovať a zároveň sa hýbať tak, ako postavičky z Futuramy, on to ale dokázal, možno to rajcuje tú jeho a robí to ako stroj aj v posteli. Aspoň ušetrí za alkalické baterky s dlhou výdržou.

 

Po vybavení ubytovacích náležitostí som zišiel dole, a stretol vyššieuvedený párik, a navyše ďalšiu krajanku Luciu, prijali ju na medicínu a býva na vŕšku neďaleko, ponúkla ma cigou. Síce som ešte nefajčil, no nechcel som ostať zahanbený ako sraľo, navyše sa mi páčila. Tak som sa tváril, že fajčím, rozkecali sme sa, ani si nevšimla, že odklepávam na zem. Opýtala sa ma, či sa niekedy stavím u nej na kávičku, ja som odpovedal, že prečo nie, fajn. Keď to píšem, tak to zneje úplne stereotypne, no nie som žiaden Lord Byron, ktorému pánbožko snáď omylom nadelil emocionálne stupne rozvinutej ženy do tvaru orchidey. Mala veľké hriešne oči, ktoré sa nebezpečno-zvodne pozerali dohora. Tak zajtra poobedňajšia kávička u nej, distingvované cmuk-cmuk a pá.

 

Najväčší šok nastal, keď som išiel na zápis, vedúci počítačovej strojovne bol slávny programátor, veľký veriaci – salezián. Poznal som ho spred pár rokov, z jednej gamesáckej párty, hneď sme sa dali do reči, tak sa mi pochválil, že sa oženil a má dve deti. Naťukal mi linku jeho webu a takmer som spadol na zem. Nechcel som byť nezdvorilý, no hneď ma napadlo, že či bol na pivnom festivale v Bavorsku a tam ju stretol, bola totiž trikrát väčšia a širšia než on, špendlíček. Tak zase ale láska hory prenáša, možno ju tiež prihlási časom do tej súťaže vysmiateho američana, a vylezú na ten amazonský vrch, čo zneje u nás ako pohanbe alebo záhorácky (makčú pikčú). Splnili si svoju kresťanskú povinnosť, pretože boh (či Ježiš?) povedal (či napísal?) milujte sa a množte sa (asi je to z tretej ruky evanjelistu), a časom si možno začnú vychutnávať aj niečo iné, keď decká odrastú. Som hovado.

 

Po zápise som sa naobedoval, a hajde za Luciou. Prezvoniť som jej nemohol, vtedy ešte neboli mobily, tak som sa oficiálne zapísal u vrátničky a vyklusal na jej poschodie, akurát bola na chodbe. Mala balkón a samostatnú izbu, aký luxus, asi má dobrých fotrovcov. Naliala vodu do rýchlovarnej konvice, povedala, že po dovarení ešte nechá vodu odstáť, keďže neska sa nezalieva vriacou, a ponúkla balkón. Vyložili sme si nohy, zapálili cigy a dali sme sa do reči. Kecali sme o živote doma, o rôznych miestach, rozosmiala sa nad príhodou pri Kolibe, dokonca sme zistili, že máme spoločných priateľov. Po skončení školy by sa chcela vrátiť, a žiť si spokojný malomestský život. Ja asi takisto, tak som sa do jej rečí zaľúbil, že by som chcel ostať naveky s ňou. Aspoň dneska. Keď sme dopili kávu, tak som ju pozval do mesta, ešte tam nič nepoznám.

 

Prechádzali sme sa po hlavnom námestí, obzerali podniky, obchádzali rodiny s kočíkmi a deckami, občas aj zdemolované starobylé kamienkované zákutia. Povedala mi čo-to aj o svojej sestre, hraje na basovú gitaru a celkom jej to ide, to ma zaujalo. Zase mi začali vyhrávať hudci v žalúdku, tak sme sa zastavili na hamburger a potom na pivo, bolo ale dosť drahé na študentský rozpočet, takže iba na jedno, ja som sa pritom rozhovoril o knihe, ktorú som mal v náplecnej brašni. Bolo to nenáročné fantasíčko, Les mytág od Holdstocka. Ona si ako prvé pri tom názve spomenula na hudbu, na ktorej kedysi fičala, tuším to bolo Deep Forest.

 

Slnko zapadalo, tak sme sa pomaly pobrali naspäť, na zastávke som jej zase dal pusu, opýtala sa ma, či nechcem prísť k nej. Nebol to zlý nápad, no nechcel som veci urýchľovať ako Knight Rider s tlačítkom turbo boost na svojom skvelom aute, tak som sa zdvorilo uškrnul a zažmurkal. Veď aj zajtra je deň, nech to zneje akokoľvek otrepane. Neviem si predstaviť pohodovejší koniec večera s očakávaním zajtrajšieho, snáď emóciami nabitého dňa.

 

Prekvapenie ma čakalo, keď som došiel na intrák, zaklopala mi študentka s rozcuchanými vlasmi, ževraj je vymknutá, moc som jej teda neveril, azda nechala otvorené dvere, išla sa osprchovať a medzitým prišla a odišla jej spolubývajúca? Tak som ju pustil a vytiahol zo skrine uterák, ani ten totiž nemala. Príhoda ako z béčkového eroťáku. Na stiker mi nadiktovala odkaz, ktorý som nalepil na ich dvere. Bola riadne pri sebe, vôbec ma nepriťahovala, ponúkol som jej čaj a seba hodil do kresla pri stene, kde som pokračoval v čítaní a občasnom vyzvedaní. Pocítila, že natrafila na nesprávne dvere, keďže som stále myslel na Luciu. Neprešlo veľa času a konečne niekto zaklopal na dvere, bola to jej spolubývajúca, poďakovala sa a odcupitala, konečne sa môžem rozvaliť a zdriemnuť si po celkom rušnom dni.

 

Na druhý deň som ešte ani nevyšiel z intráku a na chodbe ma už čakala Lucia, bola šialene nadržaná, tak som ju schmatol na ruky, a dal som ju dole hneď za dverami, potom sme sa išli osprchovať. Asi budeme spolu žiť, pomyslel som si. Nájdeme si privát, ja brigádu, aby sme na to mali. Stačilo mi ovoňať jej vlasy, a som bol mimo zmyslov, jediné, na čo som myslel, bola túžba po nej. Kade som chodil, tam som si asocioval všetky rastliny, kvetiny, vône, s jej vlasmi. Čo teraz, ako sa dokážeme od seba vôbec vzdialiť, nevedno. Nikomu som zatiaľ o tom nehovoril, a celý svet školy, priateľov, ktorých každým dňom pribúdlo neúrekom mi pripadal ako sen, pri ktorom čakám len na ňu. V noci som sa budil aj o tretej ráno, bola vedľa mňa, vôbec jej nevadilo, že som ju zobudil, aj keď sme mali posplietané končatiny. Ráno si dala ginko, aby zvládala učivo v škole, ja som zbehol do potravín dať jej niečo do ruksaku, aby nehladovala doobeda. Po pol roku prišla jej sestra, mala koncert. Zložila si u nás svoju basu, strašne sa na seba ponášali, celkom sympatická. Naposledy keď bola Lucia doma, tak jej všetko o mne povedala, tak len zazerala, že čo je to za čudáka, pri ktorom vydržala jej sestra. Mala veľa adolescentných mindrákov, aké majú jej rovesníčky, no hneď si uvedomila, že s týmto u nás nezaboduje. Po večeri sme sa uvoľnili, ona si na gauči precvičovala bez zosiľňovača svoju zostavu, ja som uvaril čajík z lesnej zmesi, a zdvorilo som okomentoval jej báječnú hru. Spievať síce nevie, no to, čo nedokázala vyjadriť foneticky, vyjadrovala svojou brušnou rezonanciou a jej adekvátnou syntézou cez prsty do basových registrov, ktoré boli pekne drsné.

 

Ráno sa odtrepala s nástrojom do mesta, mali sme dôjsť o ôsmej večer do miestneho pubu, ktorý mal veľkú záhradu a vedľa nej pomerne veľkú odhlučnenú miestnosť, na performance jej a súputníkov. Pomerne náš šokoval po príchode nával, našťastie nás hneď zbadala a prepašovala. Bol tam aj umelec s vedrami farieb, ktorý bude striekať svoje avantgardné krivky na biele plátno, ktoré malo asi jedenásť krát tri metre, celkom slušná plocha. Podľa toho, ako bude hudba na neho pôsobiť, bude striekať svoju farebnú energiu. Dve hodiny sme sa natrsávali ako bandžidžamperi s odpruženou vidlicou, ráno ma bude asi bolieť krk, nevadí. Umelec nastriekal niečo ako náčrt širokouhlej popravy Ježiša Krista, v zlatom reze sa objavil titulok „Novodobé turínske plátno“, celkom provokujúce vzhľadom na to, že nebolo možné úplne identifikovať, že čo robili ostatní okolo hlavného motívu. O jednej sme sa dostali nočným spojom domov a zrútili sme sa na svoje pohovky, v hlave samý šum, spánok hneď doletel, no tesne predtým sa stihla medzi nás načgať jej sestra, ako malé dieťa, ktoré sa bojí vyspať v karimatke vedľa.

 

Bol to jeden z mnohých dní, ktoré spestrili inak jednotvárny život študáka, na začiatku mal človek pocit, že sa ocitol v pionierskom tábore, kde sa non-stop žúruje, iba tí cieľavedomejší si tlačia iné veci ho hlavy, keď sme sa už separovali s Luciou na privát, tak sme si to menej uvedomovali. Jedno ráno som videl, že niečo nesedí, ona odišla praxovať do nemocnice, a na stole som našiel odkaz na papieriku, na ktorom bol načmáraný lekárskym škrabopisom liek, o ktorom som nemal páru. Cestou do školy som sa teda stavil v lekárni, a keď lekárnička rozlúštila jej hieroglyfy, tak sa na mňa škodoradostne uškrnula a opýtala sa ma, či chcem ešte niečo a ukázala prstom na mne známu krabičku. Po prečítaní deskripcie „lieku“ mi hneď cvaklo, že čo to vlastne kupujem. No nič, už som sa mentálne pripravoval na facku, potom zmierenie, a možno sa aj oblečieme do rovnošaty, aká sa nosí k oltáru a na miestny úrad.

 

Potvrdenie môjho tvrdenia sa potvrdilo, a tak sme si v tretiaku vymenili pána prsteňov, keď sme si ich v noci dávali dole na nočný stolík, tak sa dostavil čudný efekt, úplne opačný ako ten z filmu na motívy románu Džejára Tolkiena, až by som povedal, že invertovaný. Na obrat došla aj tá vymknutá tučibomba z intráku, nevedno, kto ju pozval, až neskôr som sa dozvedel, že patrí do rozvetvenej vrstvy jej mamy sestry. Zazerala na mňa presne ako vtedy, keď som ju znechutene pozval ďalej, asi by som mal niečo urobiť, ako sa hovorí zlepšiť si svoje renomé, hoci z tej druhej stránky mi určite nemôže vyčítať, že som sa vtedy snažil nejakým spôsobom zneužiť situáciu. Na to mám svoj morálny index, nie som hovado.

 

 

V.

Na druhý deň sme sa zobudili ako obvykle, nič zvláštne som necítil, skôr som myslel na bakalárku, ktorá ma čakala budúci mesiac a samozrejme na spoločnú dovolenku, ktorá bude tentoraz aj svadobná cesta. Ísť s titulom na dovču, to sa mi zatiaľ ešte nepodarilo. Dúfam, že nenatrafíme na dobiedzača, ktorý sa bude okolo nás obšmietať, ako to zvykne byť v detektívnych zápletkách Poirota a jemu podobných. Opýtal som sa Lucii, či by jej fotrovci nemohli niečím prispieť, keďže naši sú chudobní ako kostolná myš, pokiaľ ide o výdavky na niečí život. Sami toho potrebujú kvantum. Niečo sme síce vychytali pri obrade, no hneď sa to vytratí pri splácaní celej tej maškarády, navyše v lete je pomerne uhorková sezóna, a aj podnájom treba z niečoho zaplatiť. Pôjdeme klasicky do Bulharska, je tam lacno, najradšej do Primorska, kde je bujará severná pláž s veľkými vlnami na vymasírovanie chrbáta, a pokojná južná s miernym klesaním, asi jeden kilometer do kolien. Požičiame si za zopár šupov na deň bajky od českej cestovky, a povozíme sa do rôznych zátok, vyjde to ešte lacnejšie než tamojšie taxíky a navyše budeme v kondičke. Odpovedala, že im zavolá, ale majú o ňu trocha strach, keďže sme tehotní. Budem musieť na ňu dávať pozor, ako na oko v hlave, inak ma roztrhajú ako divoké šelmy.

 

V podstate som si ešte neuvedomil, že som sa ocitol na mŕtvom bode. Už som nič nehľadal, bol som šťastný, život sa uniformizoval a všetko ostatné sa skrylo, ako vojenské kamuflážované oblečenie ; nosil som ho na sebe, ale už som nevnímal jeho basreliéfované farby. Rozpočet bol schválený, po návrate som ako správny chlap sľúbil víkendovú výpomoc pri obriaďovaní záhradky, ženy piknikovali pod slnečníkom na žltočervených drevených sedačkách a mľaskali dyňami. Spomenul som si, čo sme kedysi vyvádzali s Luciou, keď sme sa vrátili z trhoviska a doniesli podobné ingredencie, dúfam, že sa niekedy o tom nezdôverí svojej mame. Jedna vec je, keď si manželia hovoria skoro úplne všetko a druhá, keď sa o tom dozvie svokra. Nie, žeby bola zloprajná, to skôr funguje z tej druhej strany, nevesta ukradla svojej svokre syna, všakže mama. Každopádne žijeme v dobe, keď sa dá zneužiť už aj tá žltá kačička, s ktorou sa Lucia hrala ako malá, na vyvolanie šarvátky. Podľa mňa určite.

 

Čakali sme na príchod potomka, nedali sme si urobiť sken brucha, laicky povedané, že čo alebo kto to bude, posledný mesiac sme vyberali mená, ja som navrhoval domácke mená, žiadne gýčovité taliansko-mafiánske paraglajfy alebo zdrobneniny, pri ktorých by „to“ malo byť rozmaznané, druhá polovička dokonca navrhla meno Mesiac, síce to v kalendári ešte nie je, ale páči sa jej tá druhá, neobjavená, temnejšia stránka, ktorá neodzrkladľuje to, čo je materiálne vystihnuteľné. Mesiac a Slnečnica, to by nebolo zlé, povedal som si, a zarehotal sa na tom. Zaujímavé je to, že napríklad meno Mark, ktoré si dal aj Twain ako pseudonym, a ktoré vyjadruje niečo iné v spojení s priezviskom, sa mi páči omnoho viac než napríklad Marek (v inom štáte napríklad Marcus), bohužiaľ nemám dosť zaujímavé priezvisko na to, aby sa dalo spojiť s niečim zaujímavým, to sa ale správam zase sebecky, tak nech aspoň foneticky nech to bude pekne ladené. Pri prehľadávaní kalendára mi treslo do hlavy okamžite to, že mien pribúda ako húb po daždi, niektoré sa už tískajú v jednom dátume aj tri, no stále zaberajú miesto mená, ktoré asi nedá nikto normálny po druhej svetovej vojne, napríklad Adolf.

 

Dostal som ponuku na zmenu pracovného pomeru, bola pritom zahrnutá možnosť na prechod z trvalého na živnosť, nakoniec som si to ale všetko poriadne premyslel a vykašľal sa na to, keďže som nepovažoval za potrebné sa zaoberať navyše ešte aj odvodmi a daňami, keď to môže za mňa urobiť zamestnávateľ ako doteraz, i keď o zopár tých centov by som zarobil na papieri asi o trocha viac. Bol som ešte mladý, flexibilný, každú šancu niekam sa posunúť som vítal s otvorenou náručou, a očividne aj Lucia. Týždeň po nástupe sa nám narodil Mark, bolo že to radosti, v robote ma prekvapili kopačkami a tortou, rovnako ako svokra so starkým. Nebudem sa to doprobnobna rozpisovať, lebo to nemám vo zvyku, po nástupe som bol v podstate aj dosť unavený a určite ma čakajú bezsenné noci plne plienok a plaču. Do práce navyše prijali tú vzdialenú príbuznú „z intráku“. Šťastie, že neprišla ešte počas Luciinho tehotenstva, možno by to dopadlo dramaticky, pomyslel som si. Presne ako z toho béčkového románu, či čo to vlastne bolo, o ktorom som písal na začiatku tohto pseudodenníka, ani sa mi tam nechce vracať. O mesiac mali byť krstiny, tak sa raz priplichtila, a rozkecala sa o obede, pri ktorom by sme to prebrali, no čo som mal robiť, v duchu som krútil očami, ale čo už. Cítil som, že čert pomaly lezie na strechu, a veruže aj liezol, v podobe svokry, hneď nahlásila „incident“ svojej dcérenke. Už len to by mi chýbalo, aby svokry začali obhajovať každá svoju stranu výchovy potomkov, pri nich dvoch som nadobudol pocit, že amorálnosť dostávava nové dimenzie práve pri nich dvoch, a nie pri nás. Manželia, respektive starí otcovia sú odpísaní, tak hľadajú novú živnú pôdu, kde by ich reprodukcia nabrala nové obrátky, akurát tie chemické procesy sa nebudú odohrávať v ich materniciach, ale v nervových zakončeniach. Niekedy mám pocit, ako keby ich jedna mater mala, takže určite nepochádzajú z rebra muža, či ako to vlastne ten boh tvrdil, ale vynosila ich mater Evy vo svojej maternici. Komicky mi to pripomína debatu, či bolo na svete skôr kura alebo vajce. Otázka je, kto bol otec, podobne ako v prípade Márii, mimozemšťan asi nie, vtedy ešte neboli známe iné metódy oplodnenia, aké tu máme dnes v segmente asistovanej reprodukcie a to, čo si vymyslel spisovateľ Lovecraft v poviedke o Dunwichi, je tiež na míle vzdialené skutočnosti, keďže človek síce prechádza mutáciou v čase puberty, ale nie až takou dramatickou, ako to načrtol on.

 

Nastal ďalší deň, všetko som si u Lucii obhájil, ani v najmenšom nepochybovala o mojej bezúhonnosti. Vtedy som si uvedomil, že som dosť prefíkaný na to, aby som ju mohol začať podvádzať. Začalo to hlodať moju myseľ ako satan, ktorý mi ponúka prostredníctvom svojho hada produkt, ktorý neviem, či chcem vyskúšať. Bol som vychovaný ako „kvalitný“ katolík, síce teraz už menej veriaci ako kedysi, keď som ešte stíhal chodiť miništrovať do miestneho saleziánskeho kostola, ktorý bol pred prevratom kino – po prevrate budovu komunisti vrátili, a my sme tam chodili na brigády transformovať to z jedného typu premietania na druhý, dokonca v pivniciach, kde sa prerábali sklady na herne s ping-pongovými stolmi a inými spoločenskými aktivitami, sa pri preburávaní jednej steny objavil megasklad s kopami rekesov, vc ktorých boli hádam tony spisov. Bol som síce ešte len siedmak na zédeeške, no už vtedy sa šuškalo o miestnej odnože štátnej bezpečnosti. Bohvie, či skutočne mali na každého niečo, snáď pri tom spolupracoval aj kňaz-spovedník. Ja som pri spovediach väčšinou klamal, vždy som bol pomerne vystresovaný z toho, že mám niekomu dobrovoľne priznávať, čo som vyviedol ; paradoxne pri spovedi mi všetko vyfučalo z hlavy, napriek tomu, že som nad tým celý deň premýšľal, tak som si vymýšľal blbosti, ktoré mi kňaz určite ani neveril, no chcel ma podporiť v rozvinutí viet – tak sme to všetko pekne dovymysleli, aby veta bola uzavretá a aby mi dal rozhrešenie. Neviem, čo by povedal na to teraz, keď tvorím koncepčne prvý vlastný hriech, nie námatkový, ktorý sa prihodí náhodne, ako randomizované číslo z kalkulačky, bez konštanty, ktorá by dávala tomu celému zmysel, algoritmus. Myslím, že boh si myslí, že som hovado, keď sa tu takto priznávam, a navyše klamem, keďže hriechy „má“ každý každú ďalšiu hodinu kvantum, stačí, že sa narodil na tejto strane vesmíru.

 

VI.

Po krstinách sme išli celé viacmenej komické zoskupenie do reštaurácie miestneho hotela na slávnostný obed, decká začali jačať, až sa malý Mark rozplakal. Svokry stálo nemálo nadľudského čičikakania plného zdrobnelín, aké som vždy nenávidel, aby harmonizovali stav do normálu na voľný pohon. Ja som si dal kávičku a odskočil na fajčpauzu, tučibomba z intráku došla na kus pokecu, pri ktorom som sa zmienil o domácom žehlení, ktoré vyvovali klebety pri našom poslednom stretnutí. Začala sa ospravedlňovať, no hneď som jej to vyhovoril a objal ju spôsobom, aby si to všetci za balkónovým sklom všimli. Teraz môžete klebetiť, sedeli tam oproti sebe obidve klebetnice a jedna sa predháňala v cvičení jazyka pred druhou, pravdepodobne sa ráno namiesto klasickej rozcvičky zdokonaľujú v predčítavaní ôsmych strán všeobecných obchodných podmienok dajme tomu bankového subjektu. Lucia sa zatvárila „že čo“ a ja som pokýval plecami, gesto pri ktorom vie, že si myslím „nevermind“, a nemyslím pritom na album Nirvany (na obale sa potápa dieťa ako naše s bankovkou v ruke).

 

Nasledujúci polrok sa nestalo nič závažné, až na domáci hurhaj spôsobený malého nespavosťou. Tučibomba z intráku začala chodiť do práce na bicykli, nie zlý nápad. Už iba prejsť na delenú stravu, prípadne odmedziť chlieb a pečivo, občas si dať pravú nepasterizovanú bryndzu, nech jej mikroóby poriadne prepláchnu hrubé črevo. Už by som ju mohol začal aj inteligentne oslovovať, stále sa iba pozdravíme ako dve cudzie osoby bez prídavku mena. Keď som doma ženy opýtal ako sa volá, tak vybuchla smiechom pri mojom pokuse o deskripciu osoby, o ktorej sa momentálne bavíme, nálepky tučibomby z intráku sa už asi dosť ťažko zbaví, keďže jej to prischlo, no zmienil som sa o tom bicykli. Takže Katka. Ani neviem, čo tam u nás vlastne robí, podľa typológie by som povedal na účtovníctvo, pravdepodobne tá mladá blondýnka, čo zlezie k nám dole každý mesiac s gastráčmi je jej kolegyňa.

 

Práce pribúda, občas sa už cítim ako nahluchlý po tom celodennom humbuku. Všetci sú ukričaní, po dni keď veľa telefonujem sa mi zdá, že už magnetickú rezonanciu mám nonstop v uchu. Prisťahovala sa neďaleko nás Luciina mama, moja svokra. Rozvádza sa, asi jej tridsať či koľko rokov spolužitia stačilo. Bude vypomáhať s malým, a ja budem „môcť“ byť dlhšie v robote. Jej časté večere nám bránili súkromiu, malý si na ňu v pohode zvyká. Prichádzajú husté mesiace, keď som bol v práci do deviatej – dvanásťhodinovky, tak som občas stretol na terase Katku pri fajčpauze. Zdôverila sa mi s trampotami s chlapmi, ktoré doteraz zažila. V podstate ma to až tak nezaujímalo, no nezávidel som jej. Nechcelo sa mi veriť, že je taký problém nájsť si vo väčšom meste nejakého normálneho, vraj sú všetci hajzli, ktorí myslia len na jedno – užiť si a odkopnúť. Preto vlastne začala chodiť do práce mimo zimy bajkom, chcela natrafiť na podobne trafeného, s ktorým by sa chodili po práci voziť niekam mimo centra a posedieť v parku s ľahkým občerstvením pri peknom západe slnka. Aj by som sa vlastne ponúkol, keď už sme teda rodina, ale nestíhačky, je celkom empatická a príjemná ženská, určite z nej nebude zlá svokra, keď dospeje po rokoch do tohto štádia. Patrilo by sa ju aspoň občas pozvať niekedy k nám, možno by sa skamarátila s Luciou, tiež si myslím, že jej chýba dobrá kamarátka. Keď niekedy vyjdeme von so starou partiou jej alebo mojich kamošov, tak som si všimol, že je celkom rezervovaná a chalani niekedy do mňa dobiedzajú, že ešte nestretli chladnejšiu ženu, než je ona. To sú iba kecy, vždy som im to vyhovoril s argumentmi typu, že ju ešte dobre nepoznajú, typický kozoroh, ktorý je značne nedôverčivý, málokoho si pustí k telu, ale keď opadne tá prvá vrstva, tak potom je už celkom srdečná, plná príhod a chuti žiť.

Malý bude mať čochvíľa rok, už sa to s jeho kriklúnstvom trocha lepší, ale musíme dávať veľký pozor, aby niečo nevyviedol, stále otvára v kuchyni zásuvky, takže všetky ostré predmety sú fuč, v obývačke stolík pri divane síce má oblé rohy, no stále oň zavadí, a nie je to úplne bezbolestné. Sú dobrí kamoši, keď ešte nevedel poriadne chodiť, tak mu bol bezpečnou oporou, takže určite sa na neho nehnevá. Dospelí ľudia často búchajú do stola, prípadne keď zabudnú zavrieť vriatka, niečo vypadne na zem, takže sa zohnú a po zdvihnutí sa akýmsi zázrakom dvierka posunú priamo pod hlavu, nasleduje mierny otras a facka, pri ktorej sa zavrú. Stále to je lepšie, než fyzicky napadnúť manželku a prispieť tak k štatistike o domácom násilí, ktorá je v našej krajine, teda až na občasnú kampaň feministiek spojenú s pochodom akýmsi tabu. Rozhodli sme sa neurobiť Markovu oslavu megalomanskú, v podstate by sme boli najradšej sami, aj tak je ešte príliš malý na to, aby dostával darčeky. Potom sa síce občas mama alebo svokra nechali pripomenúť, že sa cítia mierne urazené, no nerobili sme si z toho ťažkú hlavu, chceli sme im dať aj najavo, že už nie sme malé decká, ktoré treba neustále poučovať, hoci tým budeme pre nich navždy, cyklus sa opakuje.

 

V práci som sa s Katkou rozhovoril o bajku, tiež by som si chcel obhliadnuť v obchode, kam chodí často ona si dokupovať k nemu doplnky dajaký výbehový typ, najradšej krosový, ktorý nie je príliš ťažkopádny a s hrubým plášťom, ale aby niečo vydržal, keď pôjdeme náhodou aj do lesa. Prácu mám síce blízko, je to desať – päťnásť minút pešo, no aspoň budem môcť občas zbehnúť na obed, keď už nebude taký hurhaj a Lucii sa bude chcieť narýchlo niečo urobiť. Možno dostaneme chuť aj na niečo iné, tak si dáme rýchlovku. Katka sa ponúkla, že tam môžeme niekedy skočiť, v podstate ideálne by pri našom vyťažení to bolo v sobotu, keď majú otvorené do obeda. Ona sa tam údajne už celkom orientuje, kategória s rozpočtom, ktorý som jej povedal je na poschodí, kde nie je až tak rušno. „Tak v sobotu, počkám ťa pred vchodom o pol deviatej ráno, čauko“.

 

Po príchode domov som si uvedomil, že môj život sa celkom dramaticky zmenil. Väčšinu času trávim v práci, domov prídem uťahaný, vyvalím sa na divan, Lucia urobí rýchlu večeru a debatujeme stále o tom istom pri telke a Markovi. Osobný život oničom, som celkom rád, že aspoň cez víkend si trocha oddýchnem, pôjdeme sa s malým prejsť. Už som vlastne aj zabudol, čo som robieval počas štúdií, v podstate potuloval sa s partičkami pri intráku, niekto občas vytiahol von gitaru, tak sme v parku urobili malý piknik s hurhajom, čo si pamätám, tak väčšina spievala falošne, a keď už mali vypité, tak to bolo ešte horšie. Ja som sa snažil ťahať subbas, no tiež nemám bohvieaký sluch, takže som často vynechával, alebo zaspieval frázu, s ktorou som si bol dajme tomu intonačne istý. V práci spoznávam kopec nových ľudí, keďže sme nadnárodná ítečkárska spoločnosť, ale skôr tak povrchne, keď niekto niečo potrebuje, rozmýšľanie za kompom si vyžaduje kľud, ukecanosť sa nevypláca, ale na ekonomickom úseku, kde je väčšina žien to je asi naopak, určite pletkujú, tak ako všade inde. Celkovo ale nudné, zabehnuté koľaje každodenného života, asi ako tento text, ktorý nemá potenciál osviežiť svoj obsah pikantnosťou. Neviem, čo je pravdy na to, čo písal ten Freud vo svojich psychoanalýzach, či psychológiach snov, že väčšina ľudskej motivácie je sexuálneho rázu, ten dodáva životu tú potrebnú pikantnosť, či snahu niečo dosiahnuť, niekam sa vypracovať. Ako som počul na jednej prednáške, ešte keď som študoval ; keď sa človek snaží dosiahnuť na hviezdy, nemusí vždy skončiť s rukou plnou blata. Neviem prečo, ale spájal som si tento výrok s výronom, masturbáciou. Viac sa mi páčila kapitola o uvedomovaní si sabého sema (samého seba), som tým, o čom som premýšľal a čím som sám seba urobil. Tiež je to dosť sexuálne, originál je síce od Sokratesa, takže neviem, ako to zneje v origináli, ale Luciu to pobavilo, keď som niekedy zanôtil na filozofickú nôtu. Keď malý zaspal, otvorili sme si jedno vínko, a potichu sa zabávali o dnešnom svete. Ja som potom dočítaval Majstra a Margarétu od Bulgakova, a uvedomil som si, že svet, ktorý je zaujímavý, je plný neprirodzených javov, veľkého cirkusu, sexuálneho apetítu, neustáleho pohybu a cestovania. Čítať o bežnom živote obyčajného človeka, ktorý sa presúva z bodu a do bodu b je nezáživné, takto žije hádam každý. Na škole sme sa snažili síce ešte trocha politikárčiť, ale väčšinou to nikam neviedlo, dnešnému svetu už málokto rozumie, veď aj samotní vládni predstavitelia klamú až sa hory zelenajú, všetko sa sofistikovane zahaľuje hmlou aby sme boli hrdí na to, že žijeme v slušnej krajine.

 

Ranný zvonček, hneď som si spomenul na Katku, otvoril som bzučákom vchodové dvere a povedal jej, na ktorom sme poschodí. Objali sme sa, zvítala sa aj s malým a Luciou, ktorá postavila vodu na kávu. Dole niekto akurát vychádzal, takže mohla prekĺznuť bez zvonenia – vysvitlo, že sa trocha obávala, či nezobudí Marka, ale nevedela poschodie a zase ráno sa jej určite nechce šľapať pešo hore a čekovať menovky. „Nič sa nestalo“. Lucka sa opýtala, že kedy sa vrátime, odtipovala to na takú hodinku. Predajňa bicyklov je asi päťnásť minút električkou, to hravo zvládneme. Potom môžme niekam vybehnúť všetci spoločne na obed, ja môžem zobrať a otestovať bicykel, teda keď sa mi vôbec nejaký zapáči, deň predtým som bol ešte v banke vybrať keš, keďže som vedel, že kartou to nebudem môcť uhradiť kvôli bezpečnostnému dennému limitu. Tak sme teda vyrazili, a o zopár minút došli do šopu, bolo tam plno ľudí, Katka ukázala prstom hore, nech sa tam pôjdem poprechádzať a ona si kúpi dole tričko, potom dobehne aj s predajcom, ktorého pozná. Hneď ku mne pribehol predajca, tak som mu povedal, že čakám na kamošku, ktorá sem dojde so známym, tak sa tu len poprechádzam. Boli tam samé exotické modely, s nejakými pumpičkami na konštrukciách, ktoré slúžili pravdepodobne na odperovanie pri šialenejších terénoch – pripomínali mi cyberotické postavy z manga komiksu. Ako som sa prechádzal pri okne s výhľadom na údolie do lesa, tak mi padol do oka taký čierny elegán, pozerám na volant s nápisom cross-configuration, pomyslel som si, že taký akurát na to, čo potrebujem. Odpružená vidlica sa dala zafixovať jednoduchým svitčom, ideálné do kopca. Diskové brzdy, parádička ; akurát keď som sa chystal jednu páčku stisnúť, tak už pribehla vytešená Katka s kamošom-predajcom, ktorý sa hneď chytil svojho remesla. Hneď ocenil môj vkus a zaučil ma do používania bŕzd, hoci ani nevedel, či už mám tým skúsenosť. Asi vyzerám ako amatér, veď aj som. Dal ho dole zo stojana, že nech sa idem na ňom prejsť, keď chcem. Cena síce bola trocha vyššia ako som chcel, no neváhal som. Prvý slajd nohou ma prekvapil svojou hladkosťou napriek najmenšiemu prevodu, tak to je teda niečo, išlo sa na ňom fantasticky. Trocha mi vadila prílišná ohybnosť volantu do strán, ale hneď som si uvedomil svoju postpubertálnosť, keď som ešte jazdil ako násťročný bez rúk na svojom starom bajku aj pol hodinu po diaľnici, mal som po tých rokoch takmer absolútnu istotu v kontrole vďaka precízne stabilnej mechanike, koordináciu do strán som určoval pohybom nôh zo sedadla. Tak teda dobre, Lucia bude síce trocha „pindať“, keď jej ukážem bloček, ale zase sa nemôže na mňa sťažovať, že málo pracujem, alebo že predrbávam peniaze v krčme. Navyše je to investícia možno aj na dvadsať rokov, ktorý sľubuje aj trocha zdravší životný štýl, keď malý trocha povyrastie, pôjde do škôlky a bude trocha voľnejšia, tak našetríme aj pre ňu a ja si dám malého na zadné primontovacie sedadlo, ktoré som videl raz v jednom detskom šope.

 

Vytasil som chechtáky, nadiktoval som do záručnej zmluvy svoju adresu, vyfasoval som kartičku zliav a odporúčanie na servisnú kontrolu zadarmo, hlavne bŕzd. Tak po mesiaci, respektive po prvých sto kilometroch. Zbehlo to celkom rýchlo, do obeda chýbali ešte dve hodiny, tak sa Katka ponúkla, že či neskočím ku nej, a pôjdeme otestovať do neďalekého lesíka moju novú mašinu, ona zase testne svoju novú cykloblúzku, či dobre tesní a vetrá pri zvýšenej záťaži. Prikývol som, prečo nie, aj tak som ešte nikdy u nej nebol, tak aspoň budem vedieť aký má vkus a kde vlastne býva. Nastúpili sme do električky úplne vzadu, kde nebol nikto, takže sme aspoň nezavadzali. Bývala iba jednu zastávku od nás, v staršej štvrti bytoviek z päťdesiatych rokov, na chodbe pri schránkach opadávala omietka, prvé poschodie, to stačí ísť po schodoch, mašinu som zamkol o zábradlie. Byt bol celkom vkusne zariadený, taký temnejší s tmavým nábytkom a zatiahnutými žalúziami, asi má rada intímčo pred žiarivými bielymi stenami a kopou slnka. V rohu obývačky zátišie s hojdajúcim fotelom a regálom kníh, s radosťou sa do neho zvalila a povedala, že toto je jej kráľovstvo, sama by chcela niečo napísať, ale vraj sa jej nedarí vymyslieť žiaden iný príbeh, než z prostredia účtovníčok. Povedal som jej, že by to nemuselo byť zlé, samozrejme, že chlapi sú mimo cieľovky, no dnes majoritu obratu kníhkupectviev robia hlavne ženy, navyše s príbehom z tohto prostredia som sa ešte nestretol. Nech to skúsi. Išla sa vedľa prezliecť, ja som si listoval v jednej knihe, kde bola vsunutá zvláštna záložka v tvare penisu. Radšej som ju hneď založil do regálu. Vzápätí sa ukázala nahodená Katka plná entusiazmu v helme, cykloblúzka je pekne obopínala krivky, ktoré už vyzerali k svetu, normálne som zíral. „Tak teda poďme.“

 

Navrhla, aby sme nešli príliš rýchlo, aby sme nedošli k nám na obed upotení, ešte by nás mohla Lucia z niečoho upodozrievať, a ja navyše som ešte nemal na sebe športový háb. Vietor príjemne fúkal, ruky sme mali naširoko rozpažené, endorfín sa vyplavoval. Pri prvej semaforovej križovatke som si uvedomil, že napriek tomu, že som vysoký a mám dlhé prsty, tak rúčky na brzdenie sú o dosť ďalej, ako som to mal na starom bicykli, no budem musieť si na to zvyknúť a stále si pripraviť palec na zafixovanie uchytenia samotného „kormidla“. Začal som rozmýšľať nad tým, či nie je v tom bajku skrytá technológia alebo zvláštna hydraulika, necítil som takmer žiaden odpor, jazda ako na masielku, skrátka neuveriteľné. Katka na mňa občas zakričala, aby som sa trocha krotil, že vraj idem ako terminátor. Došli sme do lesa a zastavili sa pri jednej odbočke skoro na konci pri lúke, kde kedysi dávno, ešte za študentských čias bola opekačka. Zložili sme bicykle poblíž ohniska a sadli si na okrúhle drevené sedačky. Rozkecali sme sa, spomenuli sme si aj na tú bláznivú príhodu, keď ostala vymknutá na chodbe, až jej vyhrkli slzy spolu so smiechom. Začala si chytať plece, že vraj z pravej strany si asi minule mierne natiahla ruku a pri trapéze ju mierne pobolieva, teraz sa skúšala prehnúť dopredu s rukami opretými o sedačku, ja som sa postavil, a skúsil som jej nahmatať ten bolestivý bod na pleci. Po treťom pokuse povedala, že to je ono, tam presne to je. Stiahla si tričko zo strany pleca, uvidel som tam nejaké červené bodky, tak to má asi presílené, alebo prechladené. Spomenula si na minuloročný silvester, boli na chate, kde nefungovalo topenie, tak všetci mrzli v jednej izbe pri jednom malom ohrievači, asi tam chytila nejakú omrzlinu, ktorá sa nedoliečila. Odporučil som jej švajčiarskú konskú masť, na také zatuchnuté miesta je asi najlepšia tá s papričkou, hrejivá, tiež mi raz pomohla, keď ma pobolieval stuhnutý chrbát, pravdepobne spôsobený prácou za stoličkou a následným mrznutím vonku na zastávke, možno aj blbou letnou klimatizáciou. Len čo som to dopovedal, tak sa jednou rukou zošmykla a dopadla zadkom na zem. Chytil som ju za podpazuchy a nadvihol hore, naspäť na drevenú sedačku, ona vzápätí chytila moje ruky a posunula ich na svoje prsia. Cítil som sa zmätený, ona sa obrátila a schmatla ma k sebe, očami ma išla hádam pohltiť. Netrvalo dlho a nadobudol som pocit, že som sa dostal do jaskyne, z ktorej niet úniku, okolie stmavlo, a všetko, čo existovalo, sa nachádzalo v nej. Je hádam čarodejnica? Keď ma vycucala, tak som takmer onemel, snažil som si klásť otázky, ale slová sa nechceli vynoriť. Zízal som na ňu, ona na mňa, a vedeli sme, že budeme mať problém. To, čo sme mali s Luciou bolo také normálne, až systematické, toto bola čistá živočíšnosť, ktorú človek stretne raz za život. Na intráku, keď ku mne dobehla po tom dni strávenom v meste a bolo plno nenaplnených očakávaní, bolo ešte také pionierske. V podstate som ju pripravil o panenstvo.

 

Teraz nastala otázka, ako sa normálne dopraviť domov, meškáme už vyše tri hodiny. Z inscenoval som skúšobnú jazdu, potom našteľovanie bicykla u servisákov, ktorí boli v rámci bikeshopu, bola tam dlhá rada. Katke prišlo nevoľno, tak išla sama domov, a ja som čakal v rade, potom som dlhšie čakal na električku. To, že som prišiel mierne spotený som zdokladoval veľkou horúčavou, a plným spojom. Malý medzitým zaspal, tak som si dal niečo mierne, iba domácu polievočku a k tomu zemiakové lokše s trochou kefíru, hneď som zadrichmal.

 

(Dovetok. To píšem ja, ten čo to prepisuje, nebudem to zbytočne naťahovať. Ona všetko odhalila, rozviedli   sa.   Za ten čas, čo to prepisujem, som sa rozviedol aj ja. Už nebudem rozvodový právnik, práve som nastúpil na brigádu do obchodného reťazca.)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?