Poviedka Volanie železnej studienky

Autor: Martin Demský | 30.7.2014 o 9:18 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  124x

Poviedka/esej, alternatívna fikcia copyright 2014 Martin Demský, všetky práva vyhradené.

martin demský

v o l a n i e  ž e l e z n e j  s t u d i e n k y

 

 

 

 

 

 

Svet pohlcuje čas, minulosť je história, ktorá necháva svoje paprsky na dne oceána. Všadeprítomný zánik nás obklopuje, i keď si to neuvedomujeme. Vytvárajú sa umelé mestá, ktoré si vyžadujú nadľudský servis, les si vystačí sám. Plukovník Fawcett sa vybral hľadať do amazonského pralesa mesto Z, ktoré sa rozložilo do pôvodného prírodného stavu, ostatní hľadali Eldorádo plné zlata.

 

Skrytá pohanská kultúra, niekde hlboko v útrobách Železnej studienky, má svoje korene na „kopci snov“. Nenájdete ju v žiadnej publikácii, mesto síce zasponzorovalo vydanie niekoľkých propagačných kníh, vrátane reedície útlej fotografickej knižky Karla B., to je ale nedávná storočná minulosť, keď ľudia začali chodiť znova masovejšie do lesa, oddýchnuť si od človečej architektúry. Duchovia lesa spia, občas prebehne po tomto kopci srnka, ktorú niečo ľudské vyľakalo, tak si tam našla východiskový bod, zvierací domov. Nemá sa komu vyspovedať, tak si tam ukladá spomienky.

 

Občas sa zdá, že kopec sa navyšuje, ako keby sa namosúril, zhlboka nadýchol, napol ústa, z ktorých vyhŕkne vodová spúšť. Sestra srnky raz zablúdila do mesta, v noci sa túlala pri Lafranconi moste, na druhý deň sa odvážila až po Apollo most, kde ju občas mohli zazrieť bežci, cyklisti, kolieskoví korčuliari a podobní aktivisti. Keď sa vrátila naspäť, strávila na kopci niekoľko dní, toľko dojmov musela zo seba dostať.

 

Na Palisádach sa nachádza šedý rohový dom, križiaci ulicu Sládkovičovu, ktorý má zospodu prvého poschodia vysunutý cíp. Je ale zamurovaný, takže neslúžil ako úkryt, do ktorého by sa niekto, alebo niečo dalo skryť cez podlahové dvierka bytu, zakryté nenápadným kobercom. Konieckoncov nejakí agenti ŠtB, alebo ešte počas svetovej vojny by si určite tento umelecký doplnok pri previerke všimli ako prvú podozrivú vec. Zamurované tam ale niečo je, príde čas, a bude chcieť sa dostať von splniť svoju funkciu.

 

Na Hodžovom námestí krásne prúdil vzduch dole kopcom po Poštovej až na Námestie SNP. Linul sa aj z paralelnej uličky Palisád, Panenskej, prvý nápor prekonáva pri miestnej zastávke mestskej hromadnej dopravy, ku ktorej dostavali korporátny biznis komplex. Ďalší náraz je pri nasledujúcej zastávke, kde postavili niečo úchvatné, presklenú kocku, takže sa aj tu bude môcť človek zospodu pozerať na ľudí sediacimi za stolom, ťukajúcim do klávesnice, s preloženými nohami. Takto to pokračuje aj v iných mestských častiach, mesto sa rozširuje, žirafovské žeriavy sa opekajú vo výšinach a krútia tou svojou jednou rukou, ako keby sa točila socha Ježiša v Brazílii. Pozemkový úrad sa raduje, v podstate sa už všetko dá konvertovať na predajný pozemok, borovicové lesy treba vyrúbať, pozemok vydraží finančná skupina, nové nákupné mestečko navrhne slávny taliansky architekt, špeciálny zreteľ sa bude klásť na subdodávateľov tvárnic na nepredstaviteľné zakrivenia skla a betónu (možno aj charakteru). Kráľovstvo krivých zrkadiel sa môže skryť aj so svojím žabiakom a pážatami.

 

Je všeobecne dokázané prírodnými gravitačnými zákonmi, že rieka hore kopcom sa nemôže linúť. Keď sa dostanete neďaleko Bieleho kríža k prameňu riečky Vydrica, ktorá preteká Železnou studienkou do Dunaja, je tam strom s informačnou tabuľkou o náleze. Obďaleč sa kľukatou cestičkou nachádza Sakrakopec, miesto leteckého nešťastia bulharského lietadla. Aj samotný prechod do tejto časti pripomína katastrofu, ale skôr príroda. Stromy sú povykácané, vyschnuté, pôda je rozrytá ako keby tade prešlo milión potkanov a krtkov. A veruže aj prejde. Možno by tu našiel inšpiráciu nejaký hororový režisér pri natáčaní stredovekého filmu s nejakým netvorom. Riečka si pokojne tečie dole, keď sú zrážky, tak sa trocha nakulminuje, keď sa koncom zimy začnú topiť ľady, tak sa vyleje na asfaltovú cestu a zrýchľuje sa jej prúd, čo si možno všimnúť pred predposledným „ponorením“ pri miestnej zoo. Potom sa ukáže až pri Botanickej záhrade, blízko splynutia s Dunajom. Nikdy z nej nebude fontána.

 

Keď človek vylezie od zoo cez Korabinského hore na Drotársku, tak sa môže kochať krásnym výhľadom na fakulty, ktoré vyzerajú ako nejaké komunistické egyptské pyramídy, v lete sa vznáša subtropický opar v celej Karlovej vsi a na Dlhých dieloch, až má človek pocit, že tam niekde vzadu, by malo byť nejaké more. Nie je tam ale nič iba Dunaj a obďaleč veterné vrtúľky produkujúce energiu. Keď k nim človek dojde na jeden meter, slnko ich úplne zatieni dočierna a vrtúľky sa tvária, ako keby si zo slnka odsekávali. Sú to ale bežné optické klamy, ktoré si človek dotvára svojou predstavivosťou. Pred časom vyvinuli najčiernejšiu hmotu na svete, produkčne je to veľmi nákladné, bolo by zaujímavé dať pred veterný mlyn nejaký väčší formát toho zázraku, postaviť sa do vertikálnej línie splynutia slnka so stopkou veterníka a ďalší namontovať nad konštrukciu. Pohltilo by to slnko v tieni? Alebo si ľahnúť v lese v noci na lúku bez mesiaca s jasnou oblohou plnou miniatúrnych hviezdičiek, striedavo pozerať na túto temnú krásu a skrývať sa pod namontovanú na drevené podstavčeky túto čiernu hmotu. Jedným okom svet, druhým čierna diera. Svet bez slnka bude ťažký, bez ľudí tobôž.

 

Ale vráťme sa k Železnej studienke. Každý les má kolektívneho ducha, ktorý narúša človek. Nemusí to byť práve komunista. Svojou prítomnosťou ho prekričuje frázou „ja sem nepatrím“. Les a jeho prirodzení obyvatelia, medzi ktorých človek očividne nepatrí, sa boja zmien. On nepotrebuje žiadny redizajn svojej architektúry. Ale o tom asi bolo popísané tony papiera, na ktoré les prispel, tak načo to ďalej rozpitvávať. Jediné, čo ma spoločné les s tým, čo vytvára človek, je to, že chce sa rozširovať, i keď mu to ide pomalšie. Súboj dažďa s motorovou pílou sa zdá byť vopred prehratý. Každý má svojho zástupcu, ten druhý je sofistikovanejší a prefíkanejší. Porovnal by som to k situácii, keď nejaký mlaďas ide poučovať starého deda, že o čom je život. Prichádzajú nové metódy zefektívnenia, času je málo. Ješua sa narodil pred zhruba dvetisíc rokmi, keď si človek zoberie priemernú dĺžku ľudského života, má už zo štyridsať rokov, tak si vie zhruba predstaviť koľko jeden trvá. Sto rokov sa dožije málokto, takže to bude niečo medzi dvadsaťpäť-tridsať dĺžok priemerného ľudského života. Dá sa to predstaviť. Ľudia chodia do kostola a modlia sa, ako keby to bolo v dobe kamennej.

 

Človek, ktorý píše, spotrebuváva strom múdrosti, z ktorého si usekáva jeho spotrebný materiál, jeho kôru. Príbeh, ktorý chce uspieť, sa snaží úmorno-krvopotne vykresliť prostredie, ďalšiu stať zaberie charakteristika postáv, prípadne naratívne šepkanie hovorcu najdôležitejšej postavy, ktorá ťahá dej. Chudák font, zarýva sa svojim pätkovým rezom cez indigovanú pásku do papiera, a popíše sa hŕba zbytočností. Čo si myslí o tom strom, z ktorého pochádza zdroj, je vedľajšie, vedie si svoj posmrtný život, ktorý ošťali kdejakí psi. Jeho korene kedysi živila aj Vydrica. Nevie čítať sám seba, iba vnímal svoje letokruhy, i keď nie iba v lete.

 

No kto by sa nenasral na takýto stav, plný zbytočností. Recyklovaný papier má viac životov, niečo ako mačka, ktorá pije mlieko, akurát z neho vychádza miazga, ktorá sa môže použiť na zlepenie kamenných organizmov. Netreba zabudnúť na to, že z kameňa pochádza pravdepobodne celý vesmír a tunajšie organizmy sú na báze uhlíka, bez neho by sme zahynuli. Ľudský prd alebo grg, to je iná zlúčenina, ako to, čo vylučujú stromy. Z čoho pochádza ľudská hlúposť, nie je známe. Skúšal prísť tomu na koreň aj Mark Twain v Tajomnom cudzincovi alebo v Listoch zo Zeme. Možno je to strach z neznámeho, z čoho vychádzal Lovecraft v jeho kozmických hrôzach. Prirodzené organizmy sa nemajú čoho báť, nemajú morálny index. Človek sa obáva budúcnosti, tak si ju ochraňuje. Z toho, čo doteraz zažil, si vytvára predikciu, je čím ďalej pripravenejší reagovať na akúkoľvek situáciu. Xenofóbni občania majú strach z prisťahovalcov, starší ľudia, zvlášť tí na hranici vnímania integrity svojej osobnosti, si vytvárajú ochranný val, aby si na nich náhodou niekto niečo nedovolil. O niektorých ľuďoch by sa dalo povedať, že nie sú zlí, alebo klamári. Sú jednoducho hlúpi. Zvieracia kazajka ich ťahá dole, akurát trápne je to, že prirodzené by to bolo v tej druhej ríši. Možno to bude tým, že človek produkuje prach. Ten treba stále utierať, ako nejaký zadok malého decka, ktoré sa stále poseriava. Na Železnej studienke prach nenájdete, aj keby ste rok naňho zabudli, možno nejaké pavučinky, na ktorých sú už ráno pripravené milimetrové orosienky, ktoré sa odrazili zo spodných zelených stebiel.

 

Občas tam takýto záber uloví nejaký pobehujúci fotograf s makroobjektívom, je to skôr výnimočný prípad. Presne ako s tým prípadom Mesta Z a Eldoráda, niektorí sa trápia s hľadaním neviditeľného a pre tých druhých je príroda vždy v úzadí a v popredí vždy človek. Tak na zbytočnú prírodu je obrovský blúr a vpredu sa škerí nejaká zlatokopná modelôčka s vidinou zárobku pri veľkej drevenej tyči s turistickou značkou, o ktorej nemá ani páru.

 

Jarná migrácia žiab si vyžiada mnohé obete. Autá si testujú svoju estékačku, pred lúkou na Kamzík prebehnú v zákrute aj kačky, ktoré majú nepísanú prednosť v jazde. Vtáky, ktoré upozorňujú na nebezpečenstvo sú väčšinou až za konečnou, kde začína poľná cesta. Krutý železný slovník, ktorý priniesol človek do lesa, kde vyviera železitý prameň nepoškvrneného prírodného charakteru, neprináša nič iné, len odporný smrad z výfuku, krst a smrť.

 

Je ráno. Cvrčky vydávajú svoje sykotky, niečo ako slabiky, ktoré sú najmenšou fonetickou vyjadreninou slova, hlásky. Spoluhlásky obsahujú šum, ktorý nie je melodicky tvarovateľný, na rozdiel od samohlások. Ďalej sa rozdeľujú podľa dôrazu artikulácie, v prírode, a zvlášť na Železnej studienke, kde sa nachádza jazierko, ktoré bolo jedno zo zásobníkov v súčasnosti už zaniknutých mlynov, na spätnoväzebné, a kompresované. Jednoliatu dynamiku ranného života prehluší len ľudská aktivita. Kedysi tu kolovala povesť o žene, ktorá zachránila starčeka z jamy a ten jej ukázal železitý prameň, ktorý zrevitalizoval jej ubolené telo. No nedokázala si udržať jazyk za zubami, napriek tomu, že mala veľmi zlého pána. V tejto oblasti podľa zdokumentovaných písomností boli časté záplavy, mlyny postupne chátrali aj vďaka majetkovým sporom a industralizáciou ostatných častí mesta. Zo zásobníkov sa stali revíry pre amatérskych lovcov rýb.

 

Nevedno, čo tu bolo pradávno, pred osídlením bola celá Európa považovaná za keltské lesy, ktoré sa postupne prerieďovali. Sedliaci (podobne ako neznámy asteroid, po ktorom zvírený prach pohltil na istú dobu slnečné žiarenie, a ktorý zabezpečil prudké klimatické zmeny v ďalšej prechodnej dobe ľadovej) sa postarali o vyhynutie niektorých druhov zvierat. Ešte šťastie, že posledných jedenásť tisíc rokov žijeme v medziľadovom období. Vrch Sandberg archivuje pozostatky piesku treťohorného mora. Hoci ešte existuje zopár častí západných Karpát, ktoré obsahujú prvky pralesa, Železná studienka k ním nepatrí, takže stromy, aké nájdete pri malej Fatre, ktoré možno ošťávala nejaká šabľozúba mačkovitá šelma tu nehrozia.

 

Dá sa ale predstaviť, v kombinácii s tým, čo tu bolo, budúcnosť. Pred výjazdom na Kačín je taká mapa celého lesa, stačí invertnúť farbu zo zelenej na modrú, a premení sa to na malé more, ktoré sa môže rozliať do všetkých mestských častí. To by bola katastrofa, ale kde by sa tu také niečo nabralo, to by tu musel prísť nejaký zázračný elektromagnetický mrak, ktorý by tu pršal ako pri prvej potope sveta. Všetko by sa zlievalo dole, muselo by to ísť pomerne rýchlo, aby sa tu nikto nemohol dostať na vytvorenie koryta. Musela by sem prísť niečo ako voda z vesmíru, ktorú by sem musela dopraviť mimozemská civilizácia. Nemá sa tu čo roztopiť, nie sú tu žiadne hory, žiadne himaláje, ktoré vznikli kombináciou vulkanických činností a dobou ľadovou, ktorá tvorila popraskané prevýšeniny z dvoch, navzájom sa odpudzujúcich činiteľov, severského mrazu a tisícovitej pekelnej horúčavy, ktorá roztaví všetko. Je to ako znásiľňovanie zeme.

 

Jedno ráno, začalo sa niečo liať, bolo to ešte v lete, o to viac nepochopiteľné. V čase horúčav, keď všetko čviriká a rýchlo sa vyparuje, zrazu sa začala Vydrica rozkorytovať, okolo obeda bola z Patrónky zátoka, o hodinu bola zaplavená celá diaľnica popri zoo až k Dunaju. Voda sa začala štverať hore cez Horský park. Vyšľapala až po Mudroňovu a potom to už išlo dole vodou, cez celé Palisády. Bolo jej každú minútu o meter vyššie. Nikde nebolo nikoho, auta sa zmietali s vodou jeden za druhým, ale ľudí nikde. Je to sen? Nie, iba sa spojili do jednej lajny dve časové pásma, ľudia si vôbec neuvedomovali, že tu niečo tečie a kľudne si pripravovali neďeľňajší obed. Jediná vec, ktorá sa v prítomnom čase skutočne stala, bol ten cíp rohového domu pri Sládkovičovej, odrhol sa a zrútil sa na chodník. Z neho vypadla malá skrinka, v ktorej bola útla knižôčka a vodováha. Predtým, než to dopadlo do vody, sa vodováha rozžiarila ako slnko a pristála ako lietajúci koberec pod knihou. Rozžiarením sa v nej aktivoval antigravitačný modul, vyletela do výšin. Po čase vyzeralo, že nekontroluje pravý ohol budov, ale samotnej rieky, ktorá momentálne prerazila tú kockovanú presklenú budovu na Hodžovom námestí.

 

Keď dorazila na Biely kríž, presne pri tom Sakrakopci sa stalo niečo neuveriteľné, všetko sa zdvihlo, a zo zeme vyšlo snáď tisíc obrovitánskych potkanov a krtkov, ktorí smerovali ku „kopci snov“, predrali sa až dole do mlynskej doliny, kde obrátili hore chrbtom celý cintorín na Slávičom údolí. Ani jeden hrob neostal na svojom mieste, to už sa ale voda hnala aj tam zo zoologickej. Keď prelomila obrovitánsku bariéru pri diaľnici, všetky zvieratá sa splavili do Dunaja. Prelomila sa kamenná hrádza na pravej strane, v ramene kde trávia víkendy na neveľkej ploche kajakári, a spojila sa s hlavným tokom. Onedlho sa to všetko spojilo do jednej lajny, a prevýšilo to hrádze zo všetkých strán. Voda sa linie, ako nejaký pelotón do všetkých mestských častí, okrem Petržalky, „dostať sa tam má ešte celkom problém kvôli zatiaľ nízkej hladine Dunaja“, povedané rečou dialektu obyvateľov tejto mestskej časti.

 

O ďalšiu hodinu boli prerazené všetky dunajské mosty, ľudia ostali bezmocní v najväčšom kamennom sídlisku kraja. Výhľad zo Železnej studienky bol famózny, neďaleko Kamzíka je smerom na Kramáre lúka s výhľadom na mesto, zoskupili sa tam lesné zvery pri napájadlách. Priťahoval ich tam neznámy magnet. Vodováha s knihou sa začala vznášať od zaplaveného starého mesta smerom sem, o minútu sa na tomto mieste zosynchronizovala so slnkom v uhle lúky. Javilo sa to ako tisícnásobná zväčšenina. Vzápätí slnko zatienili mraky a svietilo len ohnisko vodováhy, žiarilo na všetky strany, ako nejaký zvrátený symbol toho, čo sa momentálne stalo. Vykrikovala svoju zbytočnosť, niekdajšia pýcha človečieho dôvtipu, základný kameň novodobej architektúry. Zámky zo šutra a bez pravého uhla, to sú také vodné zámky, ktoré sa vždy po čase rozsypú na piesoček, na ktorom sa ktosi chcel hrať ; na veľkého pána.

 

Na „kopci snov“ sa objavil pohanský boh Pan, skratkou vyšiel na lúku. Okolo neho sa zmietali divné vodové farby, ktoré svojou aurou menili okolie reality na pestrejší a širokospektrálnejší, možno aj viacrozmernejší svet. Natiahol ruku dopredu a žiariaca vodováha s knihou sa ďalekohľadne zmenšila a pristála mu v ruke. Útla knižôčka sa roztvorila a on začal niečo z nej čítať absolutne nezrozumiteľnou, starodávnou artikuláciou. Jeden symbol bol jedna veta. Zvieratá začali šalieť, ako keby sa v nich prebudil niekoľkotisícročný duch, ktorý dlho spal v duševnom sarkofágu, omotaný parazitujúcim imelom. Prichádza ich čas.

 

(Dovetok. V súčasnosti sa ale nič nedeje, práve skončil neďelňajší obed, niektorí levitujú pri telke, iní sa vybrali na prechádzku do cukrárne. Celé mesto je okrem Petržalky zaplavené, a všetko je v pohode (nebojte sa, o zopár dní bude už aj tá). Zvieratá sa tešia, že ich areál je uzavretý a neprístupný, pozerajú sa zhora na skazu, ktorá zachvátila modernú architektúru a bytosti v nej. O zopár storočí všetko zchátra, sa rozpadne, ľudia zoberú nohy na plecia a les naberie novú perspektívu. O tisíc rokov neskôr to už bude riadne veľké lesisko, boh Pan si bude veselo poskakovať na leknách a naďalej sa starať o hranicu medzi zvieracím a človečím svetom. Ľudia by sa z jeho vízií zbláznili, tak radšej zdúchli. Keď sa pokúšali dostať k lesu vzdušnými prepravnými prostriedkami, tak im pokrivil panorámu, až zdesene a s vreskotom odvrtuľníkovali nazad.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?