Poviedka Prípady detektíva Hrobára: Diabolský trojuholník

Autor: Martin Demský | 11.7.2014 o 10:03 | (upravené 25.7.2014 o 9:10) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  169x

Všetky práva vyhradené, copyright 2014 Martin Demský.

martin demský

p r í p a d y  d e t e k t í v a  h r o b á r a :

diabolský trojuholník

 

 

 

 

 

 

Nikto by nepovedal, že tí traja sa ešte niekedy stretnú. Lozič Mahulien, Psychopat z Pezinka (prezývaný aj brat poslankyne z Bruselu) a Filozof (prezývaný aj Beethoven) si dohodli stretnutie po dlhých rokoch v miestnej pizzérii, aby zosnovali vraždu Spisovateľa, ktorý im už dlhšiu dobu šiel na nervy. Mahulien začal debatu spomienkou na minulé leto, keď mu chcel odfakliť ruku, pretože mu nasilu kúpil kebab, Psychopat sa zase hororovo rozhovoril o starej pôžičke, na ktorú zabudol, keď sa naposledy ožral a skončil zase v Pezinku hospitalizovaný na mesiac. Znova sa pobavili na obľúbenej rozprave o scéne z filmu Pí, kde si hlavný hrdina prevetrá mozgové závity elektrickou vŕtačkou. Filozof vytiahol z ruksaku ďalší horor, tentokrát Veľkého boha Pana od Arthura Machena a začal analyzovať pohnútky autora, podobne ako naposledy pri Dunwichskej hrôze od Lovecrafta. Na vrchole jeho rebríčka však ale stále ostáva Jama a kyvadlo od Poea. Nie prvýkrát zatúžil vo svojich snoch uvidieť svet očami tvorcu, no boh Pan, ani drogy mu to zatiaľ neuľahčili.

 

Dozvedeli sa od barmana odvedľa, že Spisovateľ chodí každý druhý deň bajkovať na Železnú studienku, podľa toho , čo si pamätá, tak dá si fajčpauzu na lavičke pri rázcestí smerom do Marianky a Rače, kúsok za výjazdovkou na Kačín, kde je malý rybníček. Podľa presných výpočtov Filozofa by tam mal byť okolo ôsmej, v lete je ešte do deviatej v pohode vidno. Predtým, než sa definitívne dohodli, že ho tam “počkajú”, sa ešte Mahulien spýtal Filozofa, či náhodou niečo nevie o minulotýždňovom náleze rozporcovaného tela mladej ženy, ktorej končatina zablúdila do mŕtveho ramena Dunaja, kde značná časť bývalej komunity rada trávila čas pri miestnej lodičke. Filozof sa zatváril, že nevie, o čo ide, pričom zaostril svoj kukuč na nekonečno, ako to vie len on.

 

Na druhý deň prebiehalo všetko presne podľa plánu, ako keby nad nimi stáli sami anjeli a zabezpečili ideálne počasie a okolnosti tomu prináležiace. Trocha ich znervóznili policajti pri Rotunde, asi si odskočili na hamburger do miestneho bufetíku, popri výkone náročnej pôchodzkárskej práci na motorizovanej pohotovostnej jednotke, ktorá sliedi po pirátoch nerešpektujúcich zákaz vjazdu na poľnú cestu. Pravdepodobne si ich ale vôbec nevšimli, keďže ľudí tam bolo ako hadov. Rozhodli sa zviesť autobusom po konečnú, od ktorej chýba už iba asi hodinka pešo na inkriminované rázcestie. Keď tam došli, tak si všimli, že za lavičkou je odfaklený strom s pomerne hrubým letokruhom a mierny skos dole kopcom. Tam by sa mohli skryť, vpredu bol pomerne vysoký porast, takže keď si človek sadol na lavičku, tak ho takmer nebolo vidno. Filozof pozrel na hodinky, vytiahol hrubú reťaz na krk, a dostal nápad sa pred akciou ešte trocha posilniť obľúbeným pivom. O päťnásť minút už dokrútil Spisovateľ, oprel si bicykel o drevený nadstavec na striešku, na ušiach mal ako vždy šťuplíky s audiom, obľúbený album Accelerator od Future Sound of London mu vždy dodal energiu na šľapák, dal si dole helmu, vytiahol z ruksaku uterák, s ktorým si poutieral upotenú tvár, a následne si zapálil vytúženú kamelku. Pri poslednom cigaretovom nádychu sa niečo mihlo vzadu, ale na to bol už zvyknutý, stále niečo spadne zo stromu a tak, nevenoval tomu pozornosť. Chyba. Tí traja si rozdelili úlohy dokonale, Mahulien mu bleskovo vytiahol cigaretu a zatarasil výdych svojou paprčou, Psychopat mu stiahol nohy na zem, a Filozof mu retiazkou ozdobil krk, trvalo to ale dlhšie, než sa patrí na skúsenosti jeho spuchnutých rúk.

 

Ráno okolo desiatej išla prvá cyklopartička susediacou cestičkou smerom zo Svätého Jura, a všimla si počierny bicykel, stále opretý, no majiteľa nikde. Po hlasovej výzve a neodpovedi tam vybehli a scéna ich donútila k hromadnému výkriku, o päťnásť minút tam už boli spisujúci policajti. Po identifikácii ho jeden z nich spoznal, vyhlásil, že to bol starý známy vetroplach, ktorého často vídaval v okolí železnej. Nevedel ale, že je, či skôr už bol Spisovateľ, pôsobil ako klasický neškodný hipísák.

 

O deň neskôr sa všetko znieslo dole, do médií. Zopár ľudí vedelo, že Spisovateľ pracoval na novej poviedke, spolupracoval na nej s miestnym Hrobárom. Sám by sa o príhodách a temných zákutiach tohto ušľachtilého povolania nedozvedel, a náhoda chcela, aby sa v miestnom bufete/pubu dali do reči, a zistili, že si majú čo povedať každý deň. Hrobárenko si včera odrobil ďalšiu šichtu, dolúštil ďalšie sudoku, pozrel si územný plán hrobov na ďalší týždeň, ktorý vyzeral ako developerský plán na výstavbu nového sídliska za viac než prijateľné ceny, aj na hypotéku. Potom nasledovalo zaškrtávanie väčšinou iksiek na nasledujúce zápasy do tipovacej spoločnosti. Zväčša počas tohto úkonu doklusal Spisovateľ, objednal dve štvortaktové pivá a jedno obleto, obľúbený Hrobárov drink zložený z dvoch deci kofoly a poldecáku rumu. Vytiahol tablet, napojil sa na miestnu WiFi a pozreli si update fotogalérie ich pohrebného ústavu. Hrobár mu povedal príbeh posledného slajdu fotiek, ako počas čiernej celebrácie niesli za hudby Depeche Mode performovanej miestnou dychovkou urnu do zlej diery, tak sa museli pomedzi stromy vracať, trapas.

 

Vzápätí nabehli do pubu vyholení kvázineonacisti, dali sa spoznať podľa značky oblečenia nejakého nórskeho boha a nemeckého pohlavára, ktorý pomáhal uskutočňovať overovanie pravosti nejakých protokolov, ktoré začali podľa Umberta Eca prvú svetovú vojnu. Nakoniec vraj to bol všetko podvrh, ktorý zosnoval nejaký cársky agent v Paríži. Hneď vyhodili zákazníka tmavšej pleti, asi si to môžu dovoliť, keďže sú to blízki kamoši syna majiteľa pubu. Tipoval by som im trocha podriemerný kvocient a podľa vizáže asi pracovné zaradenie na ezbeéskarov. Keď dopili, všimol som aj, že jeden má obrendovanú aj ešpézetku, skrátka niečo ako sloboda a solidarita. Výstižné, koniec strihu. Spisovateľ sa už ponáhľal na bicykel, stihol Hrobárovi požičať knihu od Slobodu Stratený raj. To ešte netušil, mu ju už nebude môcť vrátiť.

 

Návrat to prítomnosti. Hrobár ide ráno na šichtu, vyfasoval nový rozpis a prepadli ho mrákoty, vidí oznam s fotkou neho. Áno, toho, s ktorým včera sedel v pube, mal rozrobenú poviedku z jeho prostredia, a ktorý mu požičal knihu s príbehom odohrávajúcim sa v protialkoholickom ústave v Pezinku. Vypýtal si dovolenku od šéfa a stále poloprítomný odklusal do pubu sa trocha prebrať. Rozhodol sa, že nebude zatiaľ nikomu o tom hovoriť. Poobedie ubehlo rýchlo, prišli podvečerné správy a našťastie ešte o tom nebol report, asi zajtra. O desiatej večer sa stavil ako keby nič na jedno pivo Filozof, pri bare stál Hrobár a rozprával sa o nejakých blbostiach s miestnym barmanom. Pozdravili sa a pri podávaní rúk si Filozof klasicky stiahol prsty do jedného bodu, ako keby sa bál podať ruku ako normálny chlap, ktorý si stojí za slovom. Skrátka ako sračka. Hrobár sa na neho hneď ohúril, že čo sa správa vždy tak panensko-povýšenecky, že či má odpor k robotníkom, a ukázal mu zmozoľnatelé ruky a kvantum špiny za nechtami. Ha! To su robotnícke ruky, ja sa nemám začo hanbiť, a ty? Filozof sa chcel vyhnúť trápnej situácii, keďže všetci pri bare na neho pozerali, tak konečne roztiahol normálne ruku a išiel mu ju podať.

 

Na to si Hrobár hneď všimol, že tie zárezy v dlani, ktoré podľa rôznych povier znázorňujú čiary života, sú nejaké hlbšie, než zvyčajne. Hlavne tá, ktorá tvorí približne štvrtinu kruhu, ohraničujúca palec. Spodný doťah vraj predpovedá, koľko sa človek dožije. Spýtal sa ho pri tom pohľade, že čo zase stváral, žeby zase nejaké oplotenia pre pracháčov? Ale nie, centroval špice na bicykli. Švacol do seba bleskurýchle pivo a už ho nebolo. Až neskôr si uvedomil, že on žiaden bicykel nemá. Bude si musieť na neho nenápadne posvietiť.

 

O pol hodinku došli ďalší štamgasti a Hrobárov kolega s prihlúplou dcérou, ktorá mala dve mená, mierne cigánsky naturel a papuľu ostrú ako žiletka. Dosť často si vymýšľala, respektive klamala, občas ukradla niekomu cigarety alebo zapaľovač. Na pol roka prepadla, takže tato musel zalobovať, aby vôbec dokončila zédeešku. Z jedného prísediaceho, ktorému už ťahalo na šesťdesiatku a tiež bol notorický klamár (prezývaný aj maďar alebo gamblér), si už robili ostatní srandu, že vyzerá tak na deväťdesiat;  počítajú s tým, že ho už čoskoro vynesú z krčmy priamo do truhly. On sa im vysmieval, vraj si pri pohrebe tak prdne z piva, že sa rakva z toho tlaku rozpadne, a on pokojne vylezie na ďalšiu rundu k baru.

 

O polnoci sa už Hrobárenko pomaličky vybral domov, kolega síce býval s ním, no ešte dopíjal svojho bažanta a chystal sa odprevadiť na zástavku svoju chytrolýnku. Ako sa tak išiel vyšťať popod brezy pri ohrade, znenazdajky na neho vybehol s tou reťazou, ktorú už raz použil, Filozof. Stihol ešte zareagovať, a rukami schytil reťaz spred svojho krku a lakťom mu skompresoval brucho. Nasledoval Filozofov pád na chodník, dopad topánok zaznel ako rozbeh párnokopytníka. Na zastávke si to všimol jeho kolega, hneď pricupital a ako bývalý boxer mu vrazil omdlievajúci pravý hák, pri ktorom mu vybil prinajmenšom predné zuby. Za dve minúty tam už bola policajná hliadka, ktorá naložila tých dvoch do auta, ďalšiu minútu už spisovali zápisnicu. Filozof vyzeral nepríčetný, buď omdlel z toho knokautu, v horšom prípade je v kóme, dostal mŕtvicu, infarkt, alebo niečo podobné. Záchranka ho odviezla na kramáre.

 

V márnici si pred pohrebom ešte prekukli Spisovateľa, v podstate nebolo čo analyzovať, len si všimol vyšetrujúci patológ, že na ľavej strane krku bol zárez reťazou razantnejší. Z toho vyplývalo, že páchateľ bol pravdepodobne ľavák. Na druhý deň došla táto lekárska správa, správa z vypočúvania hrobárov, ako aj podrobný opis zdravotného stavu Filozofa na policajné prezídium. Jeho ľavá ruka mala tiež razantnejšie ryhy, a navyše v ľavom vrecku mal mobil a iné drobnosti, ktoré sa nosia zvyčajne v pravom, takže pravdepodobnosť, že sa podieľal na vražde Spisovateľa bola takmer stopercentná.

 

Minulosť. Aká nádherná je minulosť, je už preč, odcválala svojimi diabolskými kopytami do nenávratna. V nej vysvitlo, že Spisovateľa chcel odkrágľovať skoro každý, ale bolo to tým, že každému sa snažil pomôcť, pochopiť ho, prejaviť empatiu. Nestaval sa do pozície nadčloveka, i keď ho často takto vnímali. Všetkých dostával slovíčkom vraj, časom sa dozvedel, že pravdu sa z druhej ruky nedozvie, každý si ju svojvoľne modifikoval. Možno sa to nezdá, ale to zákerné slovíčko, „vraj“, urobilo niekedy skutočné peklo, ešte horšie, ako keď niekto namiesto pauzy použije slovo „proste“. Keď začal Spisovateľ viesť dialóg v tretej osobe, tak ho časom začali obviňovať, že si vymýšľa, musel konfrontovať tvrdenie jednej osoby a druhej, ako na súde. Problém bol ten, že skutočne každý klamal a prispôsoboval si pravdu podľa okolností, pričom skoro každý sa dušoval, že je praktizujúci kresťan, akurát namiesto kostola chodili do krčmy. Jediná výnimka sú obaja hrobári, ktorých sála na pohrebný ceremoniál by sa dala klasifikovať s kňazom ako obradná sieň s nádychom poslednej omše.

 

Časom začal implementovať prvky z okolia Hrobára do príbehu, na ktorom s ním spolupracoval, sľúbil mu, že to stihne dokončiť do jeho narodenín, pri ktorých mu ju osobne dá vytlačiť, zakašírovať, zalaminovať a venovať s osobným podpisom, ako nejaký manuskript. Začal si ale časom uvedomovať, že to, čo píše, je doslova smrtonosné, každý sa bude vedieť identifikovať, i keď mená a dej sú virtuálne. Tak vyšiel s pravdou von, povedal Hrobárovi, že je to nepublikovateľné, navyše musel pred mesiacom posledný mesiac práce znova prepisovať, keďže mu odišiel na notebooku harddisk a zabudol urobiť zálohy. Takže nakoniec sa rozhodol, že to bude publikovať na svojom blogu, o ktorom z bežných ľudí nikto nič nevie, keďže hádam všetci z príbehu su počítačovo negramotní. Termín samozrejme nestihol.

 

Spisovateľ Hrobárovi občas rozpovedal svoj príbeh, spomenul mu aj tých troch. Objednal odvedľa pizzu, doniesol ju do ich šenku, kde sedeli obaja vonku, otvoril poklop krabice, a poukázal na biely trojuholník z umelej hmoty, ktorý ju podopieral, aby sa nezaparilo cesto. Presne podľa natočenia uhla ju rozdelil na tri časti, Hrobár sa začudoval, že pre koho bude ten tretí diel, on mu odpovedal, že sa to dozvie na konci dnešného príbehu. Vzápätí vybehol vonku Maďar a osočil sa na Spisovateľa s frázou že aký on je cigán. Na vine bola prihlúpla ceckatá dcéra Hrobárovho kolegu, ktorá tak sústavne klamala, urážala, znova ukradla zapaľovač s cigaretami, že po jej provokačnom príhovore Spisovateľovi mierne zavŕzgali nervy a oslovil ju ako cigánku, fráza, pri ktorej si to asocioval hlavne s unikátnou kombináciou vyššieuvedeného (nemohol za to, keďže vyrastal ešte za komunizmu a uvedený pejoratívny termín bol všeobecne zaužívaný, a vôbec sa pritom nemyslelo na rasové predsudky). Vedel, že to takto dopadne. Po počiatočnej neochote Maďara si prisadnúť, si predsa len prisadol, keď sa mu ponúkla tretinka pizze a časom sa im obom podarilo ho trocha ukľudniť, pretože zase začal tliachať niečo o fyzickej likvidácii za pomoci jeho zamestnávateľa, čo mohlo byť kľudne na trestné oznámenie, keďže vonku bolo dosť svedkov. Urazená ceckatá dokonca Spisovateľovi vrátila „ukradnuté“ sluchátka AKG, ktoré si raz požičala aj s jeho mobilom na jutubovské a fejsbukovské somariny, o chvíľu sa ale priplichtil Hrobárov kamoš, ktorému sa zapáčili, tak mu ich veľkodušne daroval.

 

Súčasnosť. Psychopat z Pezinka pozval k sebe na kávu Mahuliena, obaja sú abstinenti. Vyšli na balkón jeho jednoizbáku s výhľadom na miesto činu, i keď niekoľko kilometrov vzdialeným. Obklopili stoličkami polmetrový kvádrový stolík, na ktorom bola rozohraná partia šachu, takže šálky si museli položiť na parapetu. Po polhodine rozmýšlania nad situáciou z oranžovej knihy ťahov ruského veľmajstra začuli zospodu niekoho zapnutý televízor, kde akurát začali správy. Jeden na druhého nenápadne dvihol obočie, a bleskovo sa odobrali do obývačky ho zapnúť. Pozerajú sa na to, rozpixlované zábery pre povahy so žalúdočnými problémami zapnuté. Apendix bol ale nečakaný, reportáž s Filozofom ich zmietla zo stola. Hlavne žiadnu paniku. Na čom zavraždený pracoval vedeli, konieckoncov hlavne to dalo finálny impulz do ich činu, len si to nepovedali nahlas. Povedali si, že sa nemajú čoho báť, mali na sebe rukavice a topánky z hladkým sandálovitým povrchom, takže ich nemajú v podstate ako vystopovať. Spomenuli si ale na ten večer pred, v pizzérii si ich troch určite všimli, takže nastal okamžitý moment, keď sa obaja obuli, vyšli z vchodu a vybrali sa poľnou skratkou hore trocha si zažmurkať s čašníkom, čo ich obsluhoval. Keď tam došli, v hlavnej veľkej nefajčiarskej miestnosti ho neuvideli, tak zabočili doprava, kde boli biliardové stoly s popolníkmi. Za drevenou priečkou viedol tichý rozhovor Hrobár s čašníkom, na čo ten druhý skríkol, „to sú tí dvaja, čo boli s Filozofom!“. Obaja sa rozbehli von smerom naspäť, Hrobár nemal až takú dobrú kondičku, ale dal sa za nimi do poklusu. Vedel, že oproti nim nemá šancu, potreboval len informáciu o svetovej strane, na ktorú sa vydali. Psychopata z Pezinka trocha poznal, tušil, že býva neďaleko viechy šípkara pri „rovniciach“, keďže tam často vysedával pri nepravej kofole. Hrobár chodieval zopárkrát za mesiac na miestnu poštu, rád sa tam stavil na jedno, dve.

 

Našťastie si hneď spomenul na minulý incident a uvedomil si, že za päť minút môže spacifikovať policajtov v neďalekej policajnej stanici s hŕbou psov, ktorí môžu svojim džavotom kľudne konkurovať zoologickej stanici alebo útulkárni pre slobodu zvierat.

 

Hneď nasadli do auta, Hrobárenko ich navigoval na uličku, ktorá viedla smerom k vieche, no skôr než tam došli, im poradil, aby na chvíľku zaparkovali za smetným košom, ktorý bol pri poľnej ceste zhora, po ktorej sa inkriminovaní mali vydať. Zhasli svetlá, vypli motor, auto bolo civilné. Hrobár vyšiel z auta na fajčpauzu, sadol si na lavičku zahalenú tmou z okolitých stromov. Po troch minútach sa z diaľky linulo cyklistické svetielko. Rozostupili sa po stranách, sekundu predtým, než sa ich telá zosynchronizovali do jednej horizontálnej lajny, tiež zapli baterky, takže z diaľky to možno vyzeralo ako súboj s laserovými mečmi z hviezdnych vojen. „Stáť, ani hnúť!“, zaznelo. Obaja ostali zmeravení, keď si opodiaľ v šoku všimli postavu, ktorá sedela na lavičke a z čierneho obrysu sa hýbal iba tlejúci červený paprsok cigarety. Na to spadla na zem, zadusila ju jeho topánka, postava sa dvihla a kráčala k nim. Ako k nim došiel, vytiahol z vrecka ten biely oporný podstavec, ktorý zabraňuje spareniu cesta pizze. Pravou rukou priložil zapaľovač a pomaly začali odpadávať nožičky, keď zhorela tretia, chytil ho ukazovákom a palcom, nasmeroval ho smerom na nich, a povedal „diabolský trojuholník čoskoro zhorí“. Uvedomili si, čo to znamená, a so sklonenými hlavami napochodovali do auta.

 

Koniec prvej časti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?