Poviedka Webstival

Autor: Martin Demský | 3.6.2014 o 11:17 | (upravené 4.6.2014 o 9:03) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  148x

Všetky práva vyhradené, copyright 2013 Martin Demský.

martin demský

w e b s t i v a l

 

 

 

 

 

I.

 

 

V prázdnej pološerej miestnosti s krvavočervenými záclonami, brániacimi pohľad dovnútra okoloidúcim, visí na stene zapnutá plazma, štýlový perzský koberec. Šetrič obrazovky vysiela šum, z ktorého občas vylezie trasúci sa digitálny údaj o aktuálnom čase.

 

Namiesto koberca, či plávajúcej podlahy, je na zemi celoplošné zrkadlo, ktoré ilegálne kopíruje obraz plazmy a vytvára prečudesnú auru, ktorej sa nevyrovná ani odraz vody na strope pološerého kúpaliska, v ktorom plávajú delfíny. Šum obklopuje celú miestnosť nielen vizuálne, ale aj audiálne, je ostrý, digitálny, nie taký prírodný ako fujavica na Sibíri.

 

Zrazu sa začal pásik s časom vynárať čoraz častejšie, a namiesto digitov sa objavovali x-ká, -- nejaká milisekundová chyba. Občas sa zdalo, ako keby sa holografizovali z toho podlažného zrkadla cez priestorové pixle, zvané voxle. Jeden voxel sa z toho znaku začal približovať, ako jeden hrozivý biely tieň. Časom vysvitlo, že ten hrozivý biely tieň je vlastne kamera, ktorá zakrýva obraz, pretože sa začal otáčať do perspektívy a zhora, cez taký malý nepravidelný trojuholník, aký vídavame na letákoch s nápisom akcia; bolo jasné, že sa tam dozadu prevíja vyvolaný negatívny filmový pás. Ako kamera vertikálne ustupovala, neustále sa prevíjajúci filmový pás začal vytvárať v strede vanishing point a pokračoval cez neho smerom nadol. Kamera, ktorá ešte stále bola len hrozivý bezpriestorový biely tieň, sa teraz v zlatom reze zastavila a začala sa pomaly extrudovať do voxelu, ako starý flexaret s dvojitou zrkadlovkou. Na pozadí, napriek tomu, že sa variabilne menila hĺbka ostrosti záberu na prevíjaný film, začalo byť celkom zrejmé, že sa začína zjavovať akási žena, ktorá beží dozadu na vyžiarenom javisku smerom nastred, k mikrofónu. Výraz jej tváre vyvoláva zdesenie, oči má vytreštené, ruky sa jej transformujú do tvaru tyčí, ktoré upevňujú mechaniku kolies vlaku. Zimu prezradil hmlový výdych.

 

Ako k nemu došla, zrazu všetko zastalo.

 

Extrudovaný voxel sa začal otáčať, vyjavili sa veľké guľové čierne očiská s otvorenou papuľou, takisto čiernou. Asi hlavný objektív. Mierne hybol smerom nadol, ako keby sa pozeral na zrkadlovú podlahu. V zrkadle sa ale odrážali tie čierne popolníky s papuľou ako diery, bolo zreteľne vidieť cez zopárpercentné rozdiely prechodov čiernej, že by sa do nich dal vložiť hádam aj prst. Okraje voxela začali rodiť bábätká, ktoré zmenili tvar štvorca na voxelovaný kruh, ktorý vyzeral ako legoistická diskotéková guľa, akurát že stále biela. Zrazu sa však začal vyfarbovať na hlavu zákerného klauna-moderátora, ktorý sa chystá uviesť nejaký zvrátený program.

 

Zaznel krátky tón bez harmonických zložiek, sínusoída. Niečo ako komorné á, štyristoštyridsať „hercov“. Potom ďalší, transponovaný o sextu. Tretí už pripomínal hlavný motív z filmu Blízke stretnutie tretieho druhu.

 

Začal sa ošiaľ, začal sa Webstival! Duran Duran sú už na dôchodku!, vykrikuje komediantská hlava hlavné moto, a hneď na to pokračuje ako rozprávač korporátneho príbehu nadnárodnej spoločnosti.

 

Začalo sa to na informačnej diaľnici, kde jeden výrobok porážal v rýchlosti a výkone ten druhý, až nakoniec všetko prevalcovala sklenená placka - tablet. Ľudia začali ťukať do skla viac ako kedykoľvek predtým, za desať rokov vývoja bola už štatisticky porazená celá armáda žien, ktorá sto rokov umývala okná. Bolo potrebné vymyslieť niečo nové, niečo inovatívne, čo dá tomu ťukaniu na sklo nejaký nový význam. Vedci hútali a hútali, až nakoniec vymysleli niečo skutočne prelomové, ďalšiu vrstvu pod sklom, ktorá obsahovala algoritmus s rezonančným poľom. Vývoj stál majland, vecička otagovaná termínom TrueTouch odvtedy dokáže simulovať pocit dotyku toho na druhej strane.

 

Neviete si ani predstaviť, koľko segmentov ťukania na sklo to zasiahlo. Od gamesáckeho (objektom sa mohol definovať ďalší parameter, napríklad kožou obtiahnutý volant), cez komunikačné služby (instant messenger ponúkal dotyk prstom, či dokonca reálnu pusu!), až po erotické služby (detaily nie su potrebné). Časom sa niečo našlo aj pre slepcov, takže vôbec nebolo nezvyčajné stretnúť v metre človeka s čiernymi okuliarmi, bielou paličkou, vodiacim psom, ktorý má na kolenách tablet.

 

Umelci si začali uvedomovať, že sú nejako mimo mísu novej technológie, no inšpiroval ich samotný prezident, ktorému vládni vývojári vymysleli apku pre všetkých žiakov a študentov. Štartuje automaticky pri nabehnutí operačného systému, takže je rezidentná v pamäti, stačí slajdnúť raz vľavo, a hneď sa zjaví rezidentný prezident, ktorého sa dá dotknúť (rukou ukazuje daj mi päťku).

 

Producent, ktorý urobil zo speváckych súťaží celosvetové reality šou, kde sa môže prihlásiť skutočne už každý, dostal na staré kolená nápad vyprodukovať nový filantropicko-charitatívny megaprojekt, ktorý by pozostával z tých najúspešnejších a najpredávanejších spevákov súčasnosti a v ktorom by hlavnú úlohu hral tablet s TrueTouch algoritmom. Niečo ako vymyslel Quincy Jones s Lionelom Richiem pre projekt USA for Africa; We Are The World, ale v modernejšom hábe.

 

Pilotný spot bol famózny, na webstránke bolo vybratých dvesto top interpretov, každý si mohol poskladať svoju formáciu ôsmich. Nakoniec to ale dopadlo tak, že tí, čo mali najviac hviezdičiek, pôsobili ako superskupina dosť divne, takže nakoniec ich producent presvedčil aspoň o tom, že nech sa oblečú do jednotného hábu, napríklad biele botasky, čierne ponožky a obtiahnutý pulóver, normálne rifle. Štýl uniformity japonských školáčok už dávno prekročil nielen hranice manga-animákov.”

 

Pokračovanie pretrhlo klauna do mrákot kloudovou technológiou, vytreštil oči, paprče na ktorých mal natiahnuté biele rukavice v štýle roboša Mária, Džeksna, či Bovího zamávali, zažiarili paprskami a stratili sa do nenávratna zároveň s gebuľou, ktorej mierili s úžasom okále zrazu dohora.

 

Šum trval s časom ďalších zopár dní, nie a nie sa prebrať z toho slíp módu, asi paralelne priebiehajú ďalšie kastingy, ktoré nie sú publikovateľné. Občas sa zdalo, že voxelová kocka chce ten šum preraziť, ale po sekunde sa hneď transparentne stratila. Prečo ale v tej miestnosti nebolo ani žíváčka, to nemal nikto ani páru, veď aj koncesie s prevládajúcim šumom a hlavne elektriku treba platiť, nehovoriac o podnájme. Vedľajšia miestnosť bola pomerne hlučná, ako keby tam priebiehala nonstop párty, ale paradoxne nikto nemal do tejto, pre niekoho možno podstatnej miestnosti, kľúč.

 

Zopár ľudí tam na tabletoch hrali rôzne hry, na stole mali akýsi zvláštny konštrukt, ktorý sa holograficky premietal, ale mal rôzne úrovne transparentnosti, pôsobilo to ako keď zoskupení hráči riešia nejaký rébus a opozitní to nevidia, vice-versa. Rukami siahajú na nejaké steampunkové kľúče, rôzne mechanizmy, ktoré majú algoritmus nie nepodobajúci sa na nejakého draka, ktorý sa má narotovať aby znázorňoval symbol nie nepodobajúci sa pentagramu. Bolo potrebné tam spojiť aj nejaké čísla, jeden navrhol, že by sa malo postupovať podľa definícii tritisícšestopäťdesiat delené tridsaťšesť sa rovná stojedna celých tridsaťosem periodických, ostatní síce dvíhali obočia, no nakoniec pristáli na jeho taktiku. Druhý do toho zapojil akcelerátor a kompas, takže sa severná šírka a východná dĺžka kombinovala s uhlom natočenia zariadenia a cez granulárnu syntézu sa jeden fragment cez navolený režim opakovania sekvencie opakoval cez prevíjanie pásky, potom takzvaný ping-pong režim, pri ktorom museli mať všetci oči ako žltí šikmookí. Ultimátny bol nekonečne variabilný lúp, to už nikto nemal ani páru, čo má robiť a zároveň počítať so spätnou väzbou, ktorá vytvárala aj distorziu, keď sa do toho pridal pružinový dozvuk.

 

Pod nohami stola boli násosky, akési hadovité satelity o priemere troch milimetrov, ktoré snímali vibráciu mechanizmu. Cez plávajúcu podlahu išiel sumarizačný vývod do červenej miestnosti, áno tej. Čo to, azda nejaké perpetuum mobile? Tie sklá, tie sklá! Veď to sú akumulátory na slnečnú energiu, takže to sa nabíja z televíznej plazmy? Človeku, čo by to videl a začal o tom rozmýšľať, asi by hrablo, len si kľudne hrajte, a vôbec si nevšímajte to veľké širokouhlé čierne zrkadlo, aké poznáte z tv, alebo nebodaj z policajného vyšetrovania.

 

Klub sa zatváral asi o pol jedenástej každý deň, tlupa fans odklusala domov a barman (mal nonstop na hlave 3D helmu; vraj urobila revolúciu v segmente) si ešte oskenoval posledné watermarky bankoviek, ktoré momentálne inkasoval a vypol nový album Daft Punku. Potom prišlo na rad dvojaké účtovníctvo, existuje totižto účtovníctvo za produkovanie duševného vlastníctva, a potom za reálnu robotu. Takže preto vlastne mala plazmová miestnosť jednoliaty červený záves, a tá jeho za barovým pultom ešte malý prídavok, kosák a kladivo (málokto v uhle pri bare, pri pohľade do personálnej miestnosti videl portrét komunistického prezidenta). To druhé, takzvaný molotov koktejl, bolo iné sústo, každý si na tom zgustol, hlavne organizátori televíznych šou, ktorých v podstate financujú rôzne holdingy, ktoré veľmi radi holdujú, alebo držia výplaty rôznym subjektom. Nie je to mafia, to by bol drzý termín, veď existujú spoločnosti, ktoré osvetľujú obrovské metropoly, prípadne semaforujú cesty s diskuznými skupinami. Problém nastáva vtedy, keď červená nepokračuje oranžovou a zelenou, ale pripletie sa do toho ružová. Oukej, zelená vždy končí u policajtov, a nie je to iba tráva, ktorú žerú súčasné ovce alebo kone, ale namiesto oranžovej ružová, to je takmer intermobilný problém. A keď sa do toho primieša emulzia zo sifónky, tak to idú iné grgy von gágorom. Nastala tma, bezpečnostná kamera sa prepla do nočného vojenského módu, spod susedných dverí máličko priesvitali televízne paprsky, ako nejaký variabilný ean kód.

 

Po peripetiách s korepetítorom bolo v nasledujúce dni prizvané francúzske duo, všeobecne známe ako legendy synth-punku s kvalitným bottom-end zvukom. Strojová technokratickosť mala dať do pozoru prílišnú emocionalitu a nekonzistentnosť formácie vokalistov s tabletmi, ktorých občas aj inštruovala apka prezidenta, hlavne tými päťkami. Chcelo by to nejaký plugin na zakrytie tých štyroch, možno nejaký baner, keďže to bolo v rebríčku zadarmo publikovaných vecí. Ako dorazili na motorkách s japonským prízvukom, helmy si nechali na ksichtoch, možno mali nejaké špeciálne sifónky na príjem a filtráciu vzduchu, ako chalanko z hviezdnych vojen.

 

A je to tu, bicia mašinka cez rôzne pedálové krabičky sa rozfičala na plné obrátky a jednoduchá basová linka, ktorú vedia naprogramovať snáď len francúzi alebo angličania, dala priestor všetkým. Gitarista si odskočil na fajčpauzu. Niečo začal artikulovať chlapík tretí zľava, deň predtým bol v eufórii z audiokníh Edgara Allana Poea, a mal samé veselé myšlienky kázať niečo pre tínedžerky, ale v jazyku Shakespeara, prípadne ako monotématické opusy neba nad Berlínom.

 

Predtým sa živil ako roznášač jedla, a strávil nekonečné hodiny v električkách, alebo v trolejbusoch. Na ušiach mal nonstop prisavené štuple, a z jabĺčka sa hrnulo audio. Ako tak pozeral okolo seba, znenazdajky sa občas odintrovertoval a všímal si ľudí okolo. Väčšinou to bolo cez nejakú audiopauzu, prípadne keď pricupkal revízor. Občas mal víziu zbásniť obyčajný príchod zachovalej štyridsiatničky v rifliach, ktorá si sadla naprieč kompozične väčšej pozdĺžnosti prepravného prostriedku a máličko vyškverila topánku, ktorá o zopár centimetrov presahovala opozitné sedadlo. Vytiahla starý walkman, prehodila kazetu na druhú stranu; to prevíjanie pásky snáď počul aj šofér, keďže celý transport bol oblepený samolepkami o odpočúvaní a odpozeraní. To on si hneď nabrovsoval vec, čo počúval ešte na základke, a pridal do toho cez plug ekvalizéra atrapu analógového pochrómovaného Hi-D magnetického pásu. Ľudia vedia inšpirovať, ani nevedia kedy. Koniec zúmu.

 

Po štyroch hodinách nahrávania už boli koproducenti schopní odhaliť potenciál improvizácie jednotlivých členov, každého osobný príbeh sa skompiloval do jednotnej témy záchrany budúcnosti. Občianske združenie Austerity, akási kvázianonymná punková odnož liberálov, vydala pred časom pamflet-samizdat, v ktorom vyzýva na nečinnosť umelcov, ako vyjadrenie bojkotu proti finančným krízam, ktoré gňavia svet. Ticho, nekonečné ticho, pauza bez nôt, načúvanie tlkotu vesmíru, ležať na zemi a nechať sa pozorovať húfom stromov, či oblohou, ďaleko od jadrových reaktorov.

 

List s týmto perexom ich prekvapil, mašinériu už nemohli zastaviť, ale chceli im nejakým spôsobom vzdať hold.

 

Vizuálnemu riaditeľovi po prečítaní listu brnkla nad hlavou žiarovka v tvare omšovej scény obratu vo filme Eyes Wide Shut od Stanleyho Kubricka, kde všetci boli neidentifikovateľní v lukratívnych „vatican-i-can-style“ háboch s maskami. Ešte viac ho dostával jeho neutíchajúci magnetizmus k ruským spisovateľom, takže navrhol každému z členov bandy menovku na chrbáte, akú majú dajme tomu národní hokejisti, s pekným trajanovským písmom. Tak a ideme na to, ty budeš mať pseudo Bulgakov, ty Dostojevskij, ďalej Čechov, Tolstoj, Nabokov, Averčenko, Zoščenko a slečinke dajme výnimočne Natalija Nikolajevna, aby všetko nekončilo na –kov, alebo –ko, evokuje to predsa len trocha aj strelné zbrane.

 

Na webe sa už rozdúchali diskusné fóra, sociálka upratovala svoje headliny a začal prebiehať tender na dodávateľa živého prenosu po celom svete v SuperHD rozlíšení. Fotky zo skúšky obradu a mená vyvolali rozruch, začali to komentovať ako veľkú verejnú lóžu, asi ako parafrázu tajných slobodomurárskych obradov. Natalija Nikolajevna dokonca dostala prezývku dcéra masky červenej smrti. Zoščenko mal na pleciach plastovú osemlitrovú nádržku, z ktorej išla infúzoidná hadička okolo jeho drieku, a občas si cvrkla, aby sa nepovedalo. Čechov držal v ruke vlajku stredoeurópskeho štátu, a dostal za úlohu si nacvičiť parafráziu frázy opusu skupiny Queen, niečo ako mama mia let me go, len s inými slovami a viac skákavými tónmi, podporenými randomizovanými chord progressions z apky pre fón, aby to bolo niečo aj ako Duran Duran pri úvodnej sekvencii pesničky Rio, kde sú náhodné arpedžo tóny zo synťáku Roland Jupiter-8. Sú síce už podľa klauna mŕtvi, ale podľa francúzskych koproducentov, aj na nich raz musí dôjsť. Psychológia hitu, o ktorom budú písať viac ako o Ježišovi na wikipédii sa rozbieha na plné obrátky, každý si zgustne, nielen husákove deti.

 

Trafička projektu si dohodla stretko s majiteľom webu, ktorý sa môže pochváliť administráciou stránky prezidenta spojených štátov. Zistila si o ňom všetko a dala mu to okamžite najavo. On, zaskočený jej obozretnosťou, pletkovaním, sa na začiatku trocha zháčil, ale predsa len jej predstava biznis modelu naňho zapôsobila. Najviac však naňho zapôsobil štýl, o ktorom sa doteraz sa len šuškalo. „Preboha len žiadne mená a žiadne mimoobchodné vzťahy! Nikdy nevieš, či nie sú nablízku nejaké štenice superskupiny Anonymous.“

 

Potešila sa zvyškom večera návštevou donedávna povolenej divadelnej hry Bulgakova, Psie srdce.

 

Ráno ju zobudil pes, ešteže nieten z klipu Daft Punku, kde kupuje potraviny ako chodiaci človek; to už by sa mohol rovno prekántriť na veľkého kocúra, ktorý si ako správny občan so žltočervenou igelitkou štikne lístok v električke a občas si chlípne vodku z kamuflážovanej butilky. Električenky predsa kocúrom nepredávajú. Vlasy sa jej zježili, až tonikum poskočilo na doske nad hlavou a zázračne jej pristálo v ruke.

 

„Ach bože, to je ale nuda, literárne postavy a spevácke hviezdy zažívajú život, aký sa mi môže len snívať, samé komplikované vzťahy o novom outfite, zdedenom majetku plným aristokratických krýs chodiacich niekde medzi stenami až do tretej vrstvy zosuvu pôdy, a ja tu kysnem doma, sama s jedným hafanom, riešiaca nejaký posratý web.“

 

Nasledovalo zapnutie fónu s hlasovým asistentom, ktorý dobrovoľne spolupracuje s technológiou z pentagonu.

 

Dotyčnému hovädu, ako zvykla svojmu šéfovi v duchu hovorievať, určite okamžite došiel holúbok o jej prístupnosti, pretože hneď nabehol jeho úžasný ksicht na dotykáč. Má šťastie, že nová technológia TrueTouch™ je ešte v takom záprdku, že mu nemôže vykrútiť ňufák.

„Ako?“

„Je to dohodnuté.“

„Osoba, s ktorou vediem momentálny dialóg v reálnom čase je v poriadku?“

„Hej, mám psie srdce,“ zvesila šmarila/ovesil sa mobilnou šnúrkou okolo krku, kukajúc bohaspytujúcim kukučom do neba a s wtf grimasou na papuli.

 

V miestnosti s krvavočervenými záclonami zamrznutá scéna zmizla, a prizúmoval sa digit. Štyritisíctristodvadsať dvojbodka niečo, podľa taktu sekundy, sa začal dekrementovať. Do Webstivalu chýbajú tri dni mínus niečo.

 

Manažment projektu dokázal uzatvoriť joint venture zmluvu s Carnegie Hall, lukratívne lístky sa vypredali za jeden deň medzi horných desaťtisíc, krásny krvavočervený nádych nepotreboval redizajn. Udalosť roka môže začať.

 

Čechov sa ráno zobudil, odseparoval sa od skupinky slávikov, išiel sa prejsť po starom meste a zakotvil v slepej uličke pri kníhkupectve, kde pobehovali holuby po zemi spolu s mačkami ako domestikované domáce zvery. Napadlo ho, že tie tvory rozmýšľajú ako zaparkovať, aby neotravovali okoloidúcu drúbež a zároveň zhabali niečo od ľudoopov. V kaviarni si všimol, že barman stále fičí na starej grafickej stanici SGI, na ktorej bol kedysi natočený prehistorický Jurský park. Nablokoval účet so stotisícinovou presnosťou a odobral sa na terasu kvasiť so spolusediacimi kreatívcami, ktorí klábosili tuším o novej technológii potlače tričiek. Po dopití kávy priletel nejaký operenec a zatváril sa, ako keby chcel poprosiť o podporu občianskeho združenia na záchranu mestských kolegov. Hodil mu odobalený kúsok krekru, ktorý stočil do zobáku a odteleportoval ho svojim spolubývajúcim.

 

Vo vnútri baru bolo naľavo domestikované zrkadlo v rohu, o rozmere meter na meter a pol, bolo skryté ako ten portrét komunistického prezidenta v hernom bare pri zrkadlovej miestnosti. Všimol si ho až pri odobraní kľúča na double you see, po nezbytnom úkone sa vrátil naspäť a sadol si pri tom zrkadle. K barmanovi došli naladení kámoši, ktorí sa začali rozprávať o poslednej žúrke pri devínskej novej, ale zase nie až tak, aby sa mu vopchali do priazne lokálpatriotov, keďže on bol cezpoľný študent. Objednal si mätový čaj, sadol si vedľa toho zrkadla, a začal pomaly pochlipávať. Ani si neuvedomil, ako ubehol čas, a rozsvietila sa diskoguľa, ktorej paprsky začalo pohlcovať zrkadlo. Vedľa si všimol knihu od Zamjatina, náhodne zabrowsoval na stať, v ktorej sa podľa všetkého pojednávalo o vstrebávaní svetla do vnútra kvázipriechodného materiálu.

 

Keď sa začala krútiť diskoguľa, začali sa do zrkadla odrážať paprsky. Dal si dole okuliare, a hĺbka ostrosti zraku sa prehlbovala do odrazu. Popri hľadaní zaostrenia si začal uvedomovať, že sa začína niekam strácať, až pri uvedomení nekonečného priestoru sa to vykonalo. Zrkadlo tú internú čiernu dieru, či čo to bolo, reflektovalo. Nastal spĺn a ráno sa zobudil v zrkadlovej miestnosti.

 

Vzápätí Stalin vstal z mŕtvych a nastal koniec sveta, takže Webstival sa nekonal. Koniec prvej časti.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?