Poviedka Emulátor

Autor: Martin Demský | 13.12.2013 o 9:14 | (upravené 23.6.2014 o 15:02) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  157x

Všetky práva vyhradené, copyright 2012 Martin Demský.

 

martin demský

e m u l á t o r

 

 

 

 

 

I.

 

Ten obraz som neznášal. Šedý, takmer kvádrový border, na ňom čierne pozadie s rôznymi mozajkami, ktoré pôsobili ako atribúty. Hnusné gýčové farby. „Kto to preboha mohol namaľovať?“ Dedo hovoril, že ho ten dva krát dva metre obraz veľmi ukľudňuje. Dole to pôsobilo trocha ako trávový porast, možno preto, pomyslel som si kedysi.

 

Kar bol nepríjemný, ešte stále som bol vykoľajený z pohrebu. Prišli sesternice, ja som odklusal na pôjd, bolo príjemne teplo a vždy som sa rád kudral v tých drevených haraburdiach obalamutených časom. Fotka babky s tým teraodporným obrazom v nejakej osade. Vôbec som nechápal čo tam robili, na zadnej strane boli vytlačené kapitálnym písmom, ktoré viem, že sa tomu hovorí optical character recognition, písmená M A G I C. Čumel som na to a o niekoľko sekúnd si to dával do pohrebného saka.

 

Nasledujúci deň sme cestovali manželkiným autom domov, ja som teda asi skôr vzadu vytriezveval, brácho bol o auto vpredu s celou svojou megafajtou. Tma a tma, prebudil som sa na balkóne s tým trumfiálnym obrazom opretým o zárubňu. Ešte stále som v tom saku. Nebol to sen? Šahám do saka, nahmatávam svoj fón a za ním tu papierovú fotku. V zápätí si uvedomujem letný vánok za chrbtom.

 

„Si to ty, Lujza?“ kecám.

Jo zlatíčko, nedáš si jablká? Bola som na trhovisku,“ odvetila drahá.

„Stačí jedno, a prosím ťa, urob kafendo, nech sa preberiem“.

 

Medzičasom sa mi podarilo našteľovať tú fotku na zárubňu balkóna, spúšťam appku na cvakanie, cvak, cvak. Analyzér zistil perspektívu fotky babky v osade, spravil si grid, neutralizoval kompozíciu cez tri-d engine. Pri opretom dvojmetrovom obraze to takmer nemusel urobiť. Zapol som funkciu Pattern Recognition, appka detekovala fragmenty fotky a obrazu a vysvietila rozdielny prvok. Bol to minikváder, na babkinej fotke invertovaný.

 

Neviem prečo, ale nacvakal som aj zadnú stranu, na druhýkrát som zapol tepelnú citlivosť, ktorú marketingoví pracovníci pomenovali Predator™. Bolo tam viacero vrstiev, písmená M a A boli výraznejšie prečmárané. Prišla káva a zaspal som znova.

 

Ďalší deň pršalo, takže som nešiel bajkovať, ale hral som sa s drahou a konzolkou so slnečným kontrolerom napojeným cez technológiu kloud. Vonku sa vzrušovali decká so svojimi fónmi, ktoré holograficky svietili rôzne bizardné fotky v stýle starej filmovej spoločnosti. Mám hovor.

 

„No sevas kolego, ako sa máš po tom kare?“ blábolí Karči.

„Nezapáraj kámo, necítim si ruky, takže zajtra isto sešn nehrozí,“ odvetil som.

„Hej vidím, že nie si vo forme, však nevadí, pozdrav Lujzu keby niečo.“

„Počuj brácho, ty si poznal môjho dedula, hovorí ti niečo meno Magic?“

„Niečo mi to hovorí, nie som si istý, ale zdá sa mi, že on emigroval niekam, skúsim niečo zistiť a zavolám ti, okej?“

Super, inak zajtra sa určite stav na kafendo, pustím ti posledné veci,“ a znova som zaspal.

 

Doobeda som sa hádal s Lujzou kam ten obraz zavesíme, nakoniec odišla taká nasratá, že som to radšej dal do mojej pracovne pomedzi zvukové pasti. Pripravoval som sa na príchod Karčiho a skúšal na mojej workstation nové syntetické algoritmy. Umelá inteligencia fičala cez kloud, občas mi ponúkla aj výber zaujímavých tém z fór kde som bol zavesený, radšej som ale čítal osobne. A je tu Karči.

 

Áááá, ty si určite ešte nemal kafé, tak hneď urob aj mne a jejda čo mám, fajnú pizzu, dáš si?“ zobúva sa.

„Jasne, Lujza sa nasrala, máš dobrý odhad, takže šup rýchlo do kuchyne.“

 

Rozdelili sme si pizzu na dva tanieriky a ja som medzičasom urobil kvalitné čierne kafé s jednou kockou cukru.

 

„Hmm, dobrá je, s ananásom, už by sme mohli niekedy vyraziť na Havaj, čo ty na to?“ prekusáva a zároveň žvaní spolusediaci.

„Čo, rysuje sa nejaký biz? Hneď mám lepšiu náladu, z Lujzy to bolo ráno na posratie.“

„Hádaj! Čo myslíš, prečo som kúpil tú pizzu?“

„Nééé, tomu neverím, fakt? Zavolam Lujze, nech kúpi nanuky Magnum, a k tomu nejaký vaječný likérik!“

„Kašli na to, radšej mi pusti svoje nové výtvory, RCMS potrebuje strímovať nové videá, veď vieš, čo oči nepočujú, to mozog nehlodá.“

„Oukej, a ty ako, zistil si niečo o Magicovi?“

„Hej, moja žena ho poznala zo súboru, chodili hrať po celej Európe, žije teraz v Brazílii, ale v podstate už vraj dôchodkuje, čo s ním?“

 

Vzal som do ruky fón, zapol ním kuchynskú plazmu na stene.

 

„Pozri, po dedovi som zdedil tento obraz, poznám ho od malička, vraj ho to ukľudňovalo. A na kare som na pôjde našiel túto fotku mojej babky s podobným obrazom, po analýze appky vo fóne sa v niečom odlišuje.“

 

Vysvetil som mu ďalšie podrobnosti.

 

„On bol dobrý kámoš s tvojím dedom, robili spolu aj počítačové hry, možno je za tým nejaký davinčiho kód, hehe. Pamätám si, že raz dávno dostala moja malá Esterka od tvojho deda takú megastarú konzolku do ruky, volalo sa to Najnend niečo. Krémová tehla, aj s hrou ktorú sami robili, páčilo sa jej to ale hlavne to nemohla rozbiť, možno by som to ešte našiel, mám ti to zajtra doniesť?“

„Ouha to by bolo super brácho, na sešone sa na to kuknem, keď dohrajeme.“

 

Potom sme strávili dve hodiny v mojej hudobnej pracovni, púštal som mu posledné nahrávky, ukazoval nového kloud asistenta, ako aj nový prototyp mikrocitlivých kláves, ktoré vedeli už aj merať teplotu, tep srdca, alebo melancholické rozpoloženie podľa voľby typu zvukov, dynamiky hry, plazma následne vizualizovala v reálnom čase rôzne inšpiratívne scenérie. Mám aj svoj lajv kanál na nete, kde občas strímujem priamo z pracovnej stanice. Prišla Lujza.

 

„Ťuťuli muťuli, bola som v kine bez teba!“ zatrosila.

„Hádam to stálo za to!“ odvetil som.

„Čo?“

„Vidím že si z tých kinoreprákov ohluchnutá, tam už aj ambient zneje ako ten najhlasnejší metal, keď sme boli minule, tak som meral dynamiku na fóne a už viackrát tam nevkročím.“

„Miláčik, to všetko tie 4D zvukové náušnice, počula som tie prdy snáď aj v zadku.“

„Radšej neukazuj,“ odvetil som pokúšajúc sa o vtip.

 

„Zajtra idem na skúšku, takže si môžeš niečo kuknúť doma.“

„A aby si vedel, idem behať, cítim nejaké tie gramy navyše, lebo ma zanedbávaš!“

Bol tu Karči, načrtol nejakú jednorazovku na Havaji, ale neviem kedy. Vysvetlím ti to neskôr, ale možno si v rámci toho budem musieť odskočiť do Brazílie.“

„No jasne, a kedy mi už urobíš dieťa? V poslednom čase je s tebou nuda.“

„Stále máš karovú náladu?“

 

Nasledujúci deň som si ráno prečítal pri káve a tvarohovej štrúdli správy na nete. Prudké zmeny počasia, zmena politickej klímy, prezidentovi zmrazili účet kvôli korupcii, vypálená dedina rebelmi, na sibíri bol záťah na pestovateľov marihuany, no klasika. Pomaly som sa chystal na sešn s Karčim a pripravoval novú marketingovú prezentáciou testovanej hudobnej produkčnej stanice. O druhej poobede som bol dole, je to bývalá posilňovňa v pivnici, urobili sme si tam zvukové pasce, dali zopár kobercov.

 

„Čau Karči, počuj a ten Magic, nevedel by si zistiť cez sociálku ako sa reálne volá? Na nete nie je o ňom ani chýru, ani slychu.“

„Sevas, no pozeral som včera zo zaujímavosti vo svojich kontaktoch, postol som aj status a nič mi doteraz neprišlo, asi sa prepadol pod zem. Jediné, čo mam je jedna predpotopná fotka tvojho deda s ním. Nie sú ani v tej databáze ľudí, čo vyvíjajú hry.“

„Tak spusti, nech sa trocha rozbehneme, ja pozapínam gír, kde sme to minule skončili?“

„Už si zabudol? Metamorfózy Anoda Towina, opus III, ôsma lajer. Ja zapnem plátno,“ Karči sa nahýňa po remote.

„Čo si včera kecal o tom Havaji, zohnal si nejaké angažmá pre nás?“

„Som tam pozvaný na svadbu, keď chceš, poď so mnou, je to len na dva dni, budem tam aj spievať a ty ako môj dvorný klávesák sa môžeš na tom priživiť, hehe.“

„A kedy?“

„Budúcu stredu.“

 

Loadol som poslednú sešn na tablete, a dve hodiny sme performovali, pre istotu som nevypol <record>, keby sa náhodou nejaká lajer podarila. Občas som mal s Karčim pocit, že môžme nahrávať nonstop, taká muzikantská žúrka, za týždeň by sme nahrali 24x7 albumov.

 

Na druhý deň zase Lujza vybuchla.

„Takže tebe sa zachcelo exotiky! Budeš sa tam vyvážať na športiaku ako Magnum, čo?!“

„A to ešte nevieš, že mám v pláne si odskočiť do Brazílie hľadať toho Magica,“ odfrkol som.

„Mňa kedy zoberieš na dovolenku? Už tu trčím rok.“

„O mesiac má byť kulminácia predaja na nete, hádam mi niečo kapne a pôjdeme, neboj, a chystám uvedenie ten novej beštie, čo mám teraz doma.“

„No to som zvedavá, len aby s tebou znova nevypiekli! Dáš si jablkový koláč? Včera som urobila.“

„Dík, si zlatá, cmuk.“

 

O hodinu mi volali z RCMS, že ako sa má prototyp, zároveň mi updatli OS s novými zvukmi. Dohodli sme si stretnutie na tretiu poobede. Cestou tam si ma zase skasli policajti, nemal som updatnutú digitálnu pečiatku na okne, človek len aby vkuse updatoval. Vyhováral som sa nedostupnosť kloudu, čo ich rozrehotalo tak, že si ani nevšimli týpka čo rozbíjal fľaše pod kolesami na druhej strane. Holt biznis musí fungovať, aj ja si často užívam sklenené koberce na cyklochodníkoch, takže predajne sa nemusia báť odbytu plášťov, respektive duší. Prečo vlastne ešte stále vláda neschválila tie nové kolesá, ktoré majú novú technológiu integrácie s plášťom a prakticky defekt nie je možný? Biznis.

 

Vedenie RCMS mi ukázalo novú technológiu, nazývajú ju Final Emulator, dokáže to psie kusy so syntézou, ako aj s ľudským hlasom. Je to síce len beta, no spadol som z toho na zadok. Tejto technológii stačí päťsekundová audiovzorka hocičoho, a cez kloud umelej inteligencie to behom zopár sekúnd vytvorí replikát.

 

„Dobre, mám tu vo fóne video môjho deda z narodiek, môžem to tam pichnúť?“ zapotil som.

„Počkaj sekundu, iba povolím digitálny prenos na tvoje ID,“ odvetil hlavný inžinier soundwaru.

 

Bol som šokovaný, stačilo zopár sekúnd hlasu môjho deda a AI Asistent so mnou hovoril hlasom deda.

 

„Táto technológia pôjde na dračku,“ odvetil som.

„To sa dostane všade, chlapci, ste borci! Asi nezaspím! Dokáže to analyzovať aj pôvod akéhokoľvek zdroja zvuku?“ zažartoval som.

Zatiaľ len synťáky za posledných 50 rokov, máme veľkú databázu. Je tam samozrejme aj priestorový analyzér, ktorý dokáže odfiltrovať efekty alebo akustiku miestnosti.“

 

Po zaparkovaní auta som si musel dať doma panáka, Lujza mala svoje dni.

 

 

II.

 

Zase prší, z centra sa ozývajú hlasy, znova nejaká demonštrácia, policajti sa pravdepodobne hrajú na hasičov a dav na futbalových ultras. Ja si chodím radšej vyplavovať endorfíny do neďalekého lesa s polovičkou alebo sám. Na hromadné cyklotúry už nechodím, mám pocit, že sa tam viac priberá, keďže väčšina má rada rôzne zastávky. Mal by som sa ozvať bratovi, už dlho nebol s nami behať, stále mu behá po rozume tá vinica, asi ma málo starostí, priberá a vôbec si nevšíma dramatické zmeny počasia, ktoré tomuto odboru neprospievajú. Dopestovať dnes kvalitné víno je ťažšie, než získať hypotéku. Kukol som mienkotvorné e-noviny preplácané 3D reklamou, výrobca monopolného surfovača na všetky komerčné stránky implementoval augmentovanú realitu, takže baner sníma mňa a spoluvytvára obraz toho, ako sa môžem mať dobre, keď budem ten výrobok používať. Kašlem na to, už sa neoplatí nikam chodiť. Chcel by som ísť na starú dobrú stretávku do nemeckého Heidelbergu fanúšikov starých synťákov, prepájanie káblov a pozeranie na švábov či PCB ma vždycky bavilo, staviam si jedno modulárne delo, ale už dlho som nekúpil žiaden modul, keďže nebol na to rozpočet.

 

Lujza začala vešať prádlo v presklenej časti balkóna, pohľad na mokré prádlo, mokré umyté vlasy a dážď vo mne vyvolávalo blažený pocit nehy a akejsi jednoduchosti vecí. Nabudúce bude dúfam páliť slnko, ona žehliť a variť v trúbe nejakú dobrôtku. Ja si pri tom budem dávkovať zmrzlinu, takže teraz to bude čaj. Spod vankúša trčal roh knihy, ktorú by som už mal dočítať, pred karom na to nebol čas. Je to z tej várky kníh, ktorú ojogurtoval synovec, vlastne vtedy ojogurtoval celú izbu. Začal pretrepávať litrovú fľašu jogurtového nápoja, ktorá mala pootvorený uzáver a schytala to izba po celom objeme. Ešteže mám nervy zo železa, možno raz pôjdu jogurtové knihy na dračku. V TV som videl reklamu na audiočítačku kníh do formátu A4, stačilo vložiť knihu do batôžka, on si zistil proporcie, gramáž papiera, typ písma, jazyk a inverzným snímačom ju skonvertovala cez algoritmus umelej inteligencie do príjemného ľudského hlasu. Dá sa to strímovať naživo, alebo uložiť do audiosúboru, na nete už existuje slušná databáza. Keď som ešte chodil do práce, kolega rád púšťal audioknihy poobede na polhodinku, to bola taká naša tráviaca siesta, ale v podstate nikdy som si ich nepúšťal sám a aj elektronické čítačky sú mi proti srsti, rád si reprodukujem veci po svojom. Jediné, čo ma bavilo cestou z práce bolo pozerať na plazmové telky v autobuse, občas tam davali zaujímavé expedície, Patagónia, Island, Tasmánia, Čína, to všetko by som rád pochodil.

 

Na obed sme mali čerstvú bryndzu nasekanú na drievku, trocha olív, k tomu talianske cestovinky jemne osmahnuté opraženým masielkom a trochou červeného vínka, radšej už mám asi iba pravé zemiakové lokše. Holt, Lujza asi chce sekať dobrotu pre dnešok.

 

„Prepáč ten včerajšok, zase ma vynervovali decká v škole a aj mama je trocha nasratá,“ zapotila po prvej vidličke.

„Čo zase, minule keď tu prespala, tak som zase musel ísť do zvukotesnej izby muzicírovať.“

„Málo jej pomáhame a vkuse breptí o biohodinkách.“

„Tak jej nejaké kúpme, také fajné na ručičky a baterky,“ zavtipkoval som.

Žeby neskôr dorástli aj ostatné orgány?“ nabrala náladu.

„Ty môj duracelko, radšej papaj a štrgnime si už konečne,“ zakončil som prvý odsek.

„Štŕŕŕng,“ unisono.

„Ideš s Karčim? A ja čo, zase ostanem na ocot?“

Drahá je to trocha blbo načasované, akurát čakám na finančnú injekciu, tak sa aspoň s ním na zopár dni zveziem.“

„Na koľko?“

„Iba dva.“

„Tak aspoň natoč dobré portfólio!“ odfrkla.

„Karči je super, možno mi pomôže aj s dekódovaním toho blbého obrazu po dedovi, a myslím, že ani ty nemôžeš na neho povedať jediné krivé slovo.“

„Veľké srdce má, no len dúfam, že vieš do čoho ideš.“

„To teda neviem, ale hádam si veríme zlatinko.“

 

A bolo po daždi, po kafende som dostal chuť na krútenie, tak som polovičke navrhol cyklovačku v lese. Dobre nás to prevetralo, na vŕšku bol jemný opar zo zeme, ktorý vytváral mystickú atmosféru tak, že som takmer nevnímal nohy ako makajú. Slnko začalo vychádzať spomedzi mrakov a stromy začali hádzať príjemné podsvetlené žltasté tiene. Na jeden úsek kade často chodievame nemám príliš dobré spomienky, je to strmák dole a raz hneď za zákrutou boli na ceste dve živé srnky, skoro som spadol do pravej priepasti aby som sa im vyhol a zhora začalo pidliť strmo dole nejaké zviera, tak som pidlil aj ja čo to šlo, až kým som neuvidel rybárov pri jazierku. Prvé mesiace som mal celkom zrýchlený tep keď som prechádzal tadeto, ale po čase už to prešlo. Na cestách sú ale aj horšie zvery než nejaké srnky, obyčajne majú štyri kolesá a zvykne sa im aj vravievať medvede. Pri potôčiku sme si sadli na jeden ľadový čajík a potom sme už išli hlava nehlava domov.

 

Keď sme došli domov, na divane mi blikal neprijatý hovor, na bicykel do lesa nenosím ani občianku, nieto ešte fón. Policajti nás už poznajú, iba raz nás upozornili na jednosmerku a nasmerovali cez park.

 

Volal Karči, radšej mu zavolám zajtra, dneska už nemám náladu na neho,“ poslal som mu správu o rannej káve.

„Mne mama, neposielam nič.“

 

Po hodine neidentifikovateľných udalostí som sa odobral čítať knihu na divan, pustil som si overenú klasiku na čítanie SAW II. Väčšinou zaspím keď to končí, čo je skoro dva a pol hodiny. Potom sa mi dej hádam sníva do rána, aspoň tak sa mi to zdá, ale nabudúce sa radšej vrátim o dve strany naspäť, z toho čo si pamätám.

 

Ráno už búchal na dvere Karči, asi ho nejaká dobrá duša, ktorá vie, že chodí ku mne často pustila do vchodu. Po káve vytiahol z vrecka, či kešene, ako zvykol hovorievať on, ten handheld zvaný Najnend. Bolo to pomerne veľké do ruky, krémovej farby.

 

„Je to vraj špeci verzia, má to podsvetlený displej, prepájkované vývody, aby zvuk nešumel z interného amplifíra a kartu pre vývojárov, na ktorú sa dajú napaľovať kadejaké skompilované súbory.“

„Ukáž, hneď sa na to kuknem, hm zaujímavé, monochromatický obraz, logo je nejaké počmárané.“

„Musíš to viackrát zapnúť, kontakty už nie sú stopercentné.“

„Aha, už to fičí, ejha Tetrix! Počkaj, napojím audio na domáce kino. To je ale oldskúl zvuk, masívne basy!“

Vraj kedysi s tým robili hudobné seansy pre fajnšmekrov, počúvaj, rýchlo ho vypni a zapni, nabehne menu z druhej časti kartridžu. Tam sú appky čo robil tvoj dedo s tým Magicom.“

 

Bolo tam osem aplikácií, prvá mala textové intro. Emulátor domáceho počítača Rainbow 48k, zatiaľ neautorizovaný firmou Najnend. Plná podpora pseudoinštrukcií procesora, trojkanálového prídavného zvukového čipu, všetky známe diskové drivery a tape loadery s čekovaním hustoty integrity pásky. Assembler a monitor Hercules priamo implementovaný.

 

„To si asi robili srandu,“ zatrúsil som.

„Veď tento handheldík nemá žiadnu klávesnicu, to musí byť peklo, niečo s ním experimentovať.“

„Pozri brácho, ja ti to požičiam, alebo radšej si to nechaj, nám to už je ajtak naprd. Kedy sa stretneme ohľadom toho veselia?“

„Už som o tom hovoril s Lujzou, prídi deň pred, môžeš aj u mňa prespať a pôjdeme spolu na letisko, beriem len základné veci, ty?“

„Tak mne stačí hlas, zatiaľ sa maj, ešte musím ísť do mesta po ženu.“

„Čau.“

 

Zvyšok dňa som sa bavil s tou konzolkou, skúsil som aj spustiť hry z toho emulátora, ale vačšina sa nedala ovládať, asi ešte nemali hotové premapovanie džojstika z toho Rainbowa na obyčajné tlačítka. Pripomínalo mi to hry na dotykový displej môjho fónu, ktoré boli asi navrhnuté pre reálne herné konzoly. Zaujala ma jedna vec pri jednom resete keď obrazovka zmrzla, tesne pred resetom sa objavili čudné štvorčeky, ktoré mi vzdialene pripomínali dedov obraz. Budem musieť zohnať nejakého maníka, čo by sa do tých vecí viac rozumel, nájsť fórum na nete.

 

Emulátor mal aj štandardné roletové menu, po zvolení položky About nabehlo okienko, kde som si všimol ©1993 Peter „Z80“ Webster, Adam „Magic“ Balog. Tak už viem aj jeho reálne meno, cool. Hneď som zapol sociálku a napísal status, že hľadám Adama „Magica“ Baloga, potom som sa hneď logol na databázu počítačových hier a dal search na jeho meno. Vypísalo mi zopár AAA titulov, ktoré sa vyvíjali v Spojenom kráľovstve, firma, v ktorej pracoval na poslednom titule ešte má profil vo firemnej časti sociálky, dal som request na pridanie do fanúšikov firmy. Idem spať, ráno múdrejšie večera.

 

Po raňajkách ma zavolal brat na obed do jeho obľúbenej gréckej reštiky, pri zastávke kde som zaparkoval ma pobavil párik, ktorý začal tancovať nejaký šialený tanec na hudbu z mestského rozhlasu, ktorý zvyčajne vysiela novoty z rôznych mestských častí. Vedľa repráku bola rozmontovaná konštrukcia, pravdepodobne na displej, asi tam niečo poďobali miestné vtáky, alebo nebodaj blesk. Podľa štatistík je to totiž mestská časť s takmer nulovou kriminalitou, asi dobrý starosta, ktorého sa živly boja. Ani revízori vraj už vôbec nechodia, mesačne by vraj zarobili na jeden obed. Pred vstupom do reštiky som si ešte všimol partiu rôznofarebných adolescentov, medzi nimi jedna baba, ktorí skákali cez železnú konštrukciu z trávy na cestu. Baba zase robila premety s rukami so širokorozkročenými nohami, zabával sa na nich miestny taxikár, ktorý mal nejakú divnú animovanú reklamu na streche auta. Brácho bol už tradične usadený aj so svojim fercajgom, v aute nikdy nenecháva svoju obľúbenú zrkadlovku a supertenký noťas. Poukazoval mi posledné fotky a videá svojej utešenej rodinky, na sociálku už nič nedáva, asi ho prestalo baviť šerovať.

 

„Tak čo si dáš, kafendo pivendo?“ zažartoval ako vždy.

„Daj pokoj, radšej sa pozri na svoj pupendo,“ odfrkol som.

„Vyber niečo ty, a ja si dám to isté, hoci nie sme jednovaječné dvojičky.“

„Oukej brácho, vrajže ideš niekam s Magicom? Lujza už bonzovala,“ než som stihol reagovať, stihol popritom objednať.

„Hej na Havaj, len dva dni, muzicírovať.“

„Malá ťa stále spomína, kedy už dôjdeš ju naučiť ďalší evergreen?“

„Neboj čoskoro.“

„S obrazom si už pohol, alebo sa začal sám animovať?“

„Momentálne je opretý o stenu pri balkónovom okne, ale zistil som o ňom už zopár zaujímavostí,“ povysvetľoval som mu všetko, čo som zatial zistil, technické veci ho zaujímali najmenej, klasika.

 

Keď sme sa najedli, sa ma spýtal, či sa nechcem zúčastniť tendra na zvukový logotyp jednej prestížnej finančnej skupiny, ktorá ovláda viacero segmentov biznisu. Keď mi ukázal na papieri ich pôsobnosť, trocha som zmeravel, ale každopádne momentálne peniaze potrebujem, tak som mu sľúbil, že pošlem prihlášku keď vybaví pozvánku a podrobnosti. Potom mi ukázal na fóne nové kresby svojej dcéry, pomerne som žasol na estetikou tvarov, ktoré kreslila, na jej vek pomerne neuveriteľné myšlienky. Dúfam, že to nebude len závan geniality pred pubertou, ale že to niekam dotiahne, tak ale rodičia su obaja finančníci, takže sa až tak neobávam o jej budúcnosť. Rozlúčili sme sa s tým, že nás pozýva po návrate z Havaja cez víkend na obed a dáme prechádzku u neho hore pri vinohradoch.

 

Po návrate domov som ešte stihol zaregistrovať zapnutý publicistický kanál, nič šialené sa nedialo, technologická eufória opadla, takže ľudia už nečakajú v radoch na nový výrobok, a aj tie najmodernejšie im asi moc netrhajú žily, podľa toho, čo vidím. Politici sa už takmer nehádajú, vraj už iba hľadajú riešenia za cenu co najmenšej korupcie, dokonca sa vozia v preplnených autobusoch na omše, pretože plazmové telky v nich prestali byť účinné. Kandidát na prezidenta hraje v meste na gitare, peniaze na kampaň minie na zaplatenie verejného klziska hneď vedľa. Hovorí o ekonomike, vydáva na internete album v sérii For dummies, kde mal tracky tuším aj Igor Stravinský. Ďalšia reportáž bola o úspešnej integrácii rómskej populácie do sveta intelektuálnej špičky cez projekt inkluzívneho vzdelávania, ktorý zastrešuje nadácia otvorenej spoločnosti, ich šéfa tuším poznám z nejakej oslavy. No, hneď som dostal chuť na bajkovačku, tak som sa vybral do lesa.

 

Tam ma nasrali miestni gulášpartypeople, vystrájali na chodníku a za boha ma nechceli pustiť, ešte aj tie srnky boli menší šok. Potom sa hore vzrtlo počasie, behom troch minút pri oddychovke na otočke prišli bleskovo mraky, z dňa sa stala noc, tak som zapol svetlá a začal dole pidliť. Zmákol som to dobre až na ten koniec, keď prišla vodová smršť a pri zákrute som dostal pri rotujúcom kameni defekt, tak som dopochodoval domov pešo. Lujza ma prekvapila zvešaním vyschnutého prádla z balkóna, ktoré skončilo záchvatovým smiechom, keď ma uvidela.

 

Po bajkovaní som sa len osušil a očekoval sociálku, mal som tam nejaké správy. Dostal som linku na fórum „Magica“, ktoré bolo registrované ako organizácia so sídlom v Brazílii. Na stránke bol ale oznam v malom okienku, že nových ľudí už nepríjímajú, iba cez pozvánku existujúcich VIP užívateľov, ktorých odporúčanie posúdi odborná komisia. Cez cache vyhľadávača sa mi podarilo dopátrať k správam, ktoré ešte neboli filtrované. Tam som našiel akurát tak linku na PM, ktorá samozrejme zvonku nefungovala. Bolo to aspoň v príspevku na externý zvukový stream, tak som poslal správu autorovi diela, či by ma na fórum nemohol pozvať, dúfam, že tam ešte figuruje.

 

O hodinu mi prišla odpoveď, že je vraj na čete s Magicom a nech zadám nejaké súradnice, prečo by ma mali prijať, odpísal som jedinú vec, obsah About obrazovky emulátora a poslal obrázok z dedovho obrazu. Po chvíli mi prišla požiadavka na otvorenie súkromného kanála cez ich vlastný protokol.

 

„Takže ty ši vnúčik Z80ky? Zaujímavé! Dedo je už asi passé, keďže si ma vystopoval, čo?“ ozvalo sa z jednej strany.

„Áno, bohužiaľ, vedel by si mi pomôcť s tým obrazom, myslím, že dedo mi ho kvôli niečomu odkázal, mám aj fotku toho druhého obrazu, ktorý asi patrí tebe,“ odvetil som.

„To je jednoduché, bol to náš prvý testovací kód keď sme získali romku Rainbowa, môj aj dedov obraz namaľoval jeden náš známy podľa otisku obrazovky, jeden atribút, kváder, mal inverzný flag. Na znak podielu 50/50 sme si dali namaľovať dva obrazy. Chceš kód? Je to obyčajný presun časti romky do videoramky.“

„Keď ťa môžem poprosiť, už som sa bál, že ťa budem musieť ísť osobne hľadať do Brazílie.“

„Počkaj, musím pohľadať. Päť minút a som tu. Máš spustený emulátor?“

„Hneď ho dávam.“

„Zapni si assembler, asi to trocha cez tie gedžity potrvá, keď nemáš externú klávesnicu, tak radšej ti to naklepem. Org 45000 <enter> ld hl,0 <enter> ld de,16384 <enter> ld bc,6912 <enter> ldir <enter> ret <enter>. Potom to už iba skompiluj cez príkaz assemble v menu, eskejpni do basicu a spušti to cez rand usr 45000. Vidíš ten screen?“

„Počkaj, nó, len tento Najnend nemá farby kámo!“

„Šmarjááá, nájdi na nete nejaké emulátory, kľudne aj Rainbowa, musím už ísť, kód máš, maj sa!“

 

To je ale manták, ako rýchlo zdúchol. Ešteže nemusím kvôli tejto ftákovine cestovať do Brazílie a pátrať po ňom, díky sociálka. Teraz mi to ešte menej dáva zmysel, kód je ešte jednoduchší než na obrazovku vypísať „Hello world!“. Po vykreslení obrazovky som stlačil znova <enter> a uvidel som, že assembler má v basicu návratový programík, tak som ho spustil cez run a ocitol sa naspäť v ňom. Zrazu sa assembler automaticky prepol do módu monitora a začal niečo skenovať. Potom sa mne známy obraz začal vo videoramke preskupovať, atribúty sa začali zmenšovať až nakoniec sa to sformovalo do podoby niečoho, čo mi pripomína QR kód, akurát v trocha gigantickej podobe. Začalo sa „to“ sejvovať na kartu, zazvučalo arpeggio cez interný amplifír a akcia sa skončila.

 

Zrazu mi začal vyzváňať fón vo veľmi zvláštnom režime, na ktorý som mal nastavenú skladbu Toto nie je Amerigo Vespuči od D. B. Johna. Je to Karči.

 

„No čaves, čo sa deje?“

„Nezabudni, že zajtra večer cestujeme, si pobalený?“

„Nie som vôbec, tak ale pas mám, a inak nič mi netreba, koľko mám brať keš?“

„To nechaj na mňa, niečo už vymyslím, mám zľavu a letenky tu v peňaženke.“

„Oukej, prídi na obed ku mne a pomaly vyrazíme na letisko.“

Dobre brácho,“ zvesil.

 

Večer som sa ešte pomaznal s Lujzou, dopil frankovku a odzálohoval kartu cez starodávny slot. Ráno som sa prebudil po divnom sne v lese, asi to už s tým bajkovaním preháňam. Pred kávou som stihol ešte prečítať dve cyberpunkové poviedky, takzvané rýchlovky od autora, ktorý dokáže na dvadsiatich stranách vymyslieť dej na celovečerák. V jednej z nich ma zaujal výňatok z jednej prednášky pravdepodobne nositeľa nobelovej ceny za ekonomiku, kde každé slovo bolo odborný terminus technikus, predpokladám, že autor samotnú poviedku napísal ako odľahčené cvičenie sa v brúsení jazyka na danú tému. Romantik.

 

Na križovatke sa stala havária, pohotovostné vozidlo nabúralo do luxusného auta, ktorého sa vraj všetci boja, nepočul som žiadne obvyklé húkačky pri pootvorenom okne, takže asi mal len svetelné znamenie, klasika. Raz som sa ledaže vyhol takejto kolízii pri ceste do lesíka, kebyže nosím na bajk fón tak ho aj odfotím. Tak ale sú aj horšie veci, keď sa na širokorozchodnej ceste plnej piesku, kde nie je ani živáčka rúti motorkár dvestokilometrovou rýchlosťou a zjavne si užíva to, že mine cyklistu o jeden meter. Toto vidím zle, tvorí sa tam barikáda, ako kedysi na križovatke pri policajnej hlavnej stanici, kde kamión zrazil môjho učiteľa klavíra, a leda že sa z toho dostal po piatich rokoch v hospitáloch. Potom si založil cestovku a začal si užívať svet. Trajektória zamrzla, ľudia čakajúci na spoje do svojich nocľahární posielajú cez sociálku videopríspevky do hlavných správ, nejaká banda adolescentov si začala hádzať drobáky a svoje invertované holografické obrazce na scénu. Nakoniec sa z bielej nemoci vyškveral chlapík z lôžka, v ruke si držal infúzie, pokiaľ som dobre videl druhú ruku nemal, iba mu ju predlžovala vanúca košeľa. Dorazila motorizovaná pohotovostná jednotka s kukláčmi a začali riešiť scenériu, na to som už nemal žalúdok a zjavne mi aj prišlo na trávenie po káve.

 

Ranné správy boli fanky, najväčší príspevok bol akýsi paťnásťminútový spot robený ako PR článok, ktorý robil osvetu bryndzi. Kedysi boli takéto vídeá v archívoch minulých režimov na webe a stáli mrte prachov, dávajú dedka, ktorý prekonal rakovinu hrubého čreva, jeho príbeh končil sloganom, ktorý povedali všetci ostatní pred ním, pripomenulo mi to aj kampane politických strán, kde krúžkujúci sa poslanci hovoria všetci to isté. Ešteže holuby nemajú notifikáciu o počte odoslaných správ vo svojom digitálnom asistentovi. Tak ale bryndzu schvaľujem bez ohľadu na bizárie.

 

Zaujal ma príspevok o japonskej kultúre, v dokonalej záhradnej architektúre bol predstavený nový čip, ktorý vyživuje z energie dovezených slimákov, lepšie povedané impregnuje, miestnu mikroflóru. Okolo stromov sa vytvárajú akési špagetky, ktoré púšťajú šťavu do malých inkubačných pohárikov pri koreňoch stromov, predpokladám, že to časom začnú predávať do slamkami ako ultradrahý šafrán alebo si to licensuje konkurencia nápojov s mystickou a armádou právnikov stráženou receptúrou.

 

Potom doklusal Karči. Spýtal som sa ho, či ten ním darovaný Najnend môžem zobrať podľa neho do airu, dúfam, že sa na to nevzťahujú nejaké starobylé zákony.

 

Myslím, že nie, koho by to zaujímalo, neprenášaš v tom primitíve žiadnu chorobu a dneska sa informácie šíria cez net a kloud, nie cez nejaké implantáty v gebuli alebo cez nejaké hardvérové somariny,“ zapotil narýchlo popri pití zo šálky.

 

Zahehnil sa, zjavne sa dostal do nálady a začal si vypiskovať mne známu melódiu hálidej. Pritom sa mi hneď zvizualizovalo opieranie sa bývalej „miestnej či globálnej“ krásavice so zlatom v hrdle na hombikálke v letnej izbe talianskej vesnici, asi siesta, pred poobedňajším kúpeľom.

 

Ponúkol som jednu frankovku, nech teda ideme do toho airu s dobrou náladou, a v skratke som mu opísal situáciu, ktorá sa stala na vozovke. Zlepšil mi náladu opisovaním ako on vyzjabuje za volantom, holt horkokrvný je, ale to ho robí tým, čím je. Prejavuje sa to aj v muzike a je to vlastne dobrosrdečnosť. Lujza sa objavila pred céčkovým závesom s rozcuchanými vlasmi, zívajúca a naťahujúca ruky, ešteže mala na sebe jednodielne pyžamo. Karči skoro vyšpricoval frankovku z úst na mňa a mne sa zaklopýtal pohár v ruke.

 

„Preboha ty si tu? Nejako som sa pozabudol,“ zakloktal som.

„He, chcela som ťa načapať s Karčim, lebo som počula hovor, ktorý si mal včera.“

„No sevas vedúca, ako sa máš, vyzeráš báječne!“

„To vieš, že sa mám dobre, ale nie to som chcela, dúfam, že na moju polku dáš pozor aj pri „havajskom čardáši a bikavéri“!“

„To vieš detto, neboj sa postarám sa, aby všetko dopadlo perfektne.“

Tak to som rada, miláčik urobíš mi kafé, dokým sa dám do poriadku?“

„V poriadku, ako vždy?“

„Jasné.“

 

Má rada starú nesku, dve malé lyžice, mierne odstatá prevarená voda, s jej jednou lyžicou a trochou cukru rozmiešaný základ, a potom pomaly zaliaté do zvyšku šálky. Vyloží si nohy na náprotivnú drevenú skladaciu stoličku, a užíva si vôňu vonkajšieho smelu pri okne, to je jej štýl a znova sa na to budem môcť pozerať. Chvalabohu.

 

Medzitým som si dal doporiadku pas vo fóne a uhradil cez appku všeobecnú poistku. V airi budem ešte bližšie k satelitom kloudu, bude zábava čeknúť džípíesku len tak zo srandy. Omontoval som si okolo pása ľadvinku, nakutral som do nej aj konzolku s dedovým emulátorom a moje staré sluchátka s doživotnou zárukou, už som ich síce mal tretíkrát v oprave, z toho dvakrát mi dali nové, ale som spokojný, majú super basy. Kvôli tomu vlastne aj kupujem všetky subznačky predajcu topánok, ktorý obúva celý svet, lebo po necelom roku ich môžem reklamovať a za nové mi dokonca vrátia prachy.

 

Karči zapol svoj obľúbený kanál, miestna marika v ňom uvádza hitparádu ľudových piestní s lekciami tancu, raz mala tak vytiahnuté rifle, že mi prikázal zohnať stream v najvyššej možnej kvalite. Ona na konci vždy hovorí o tradícii, no neviem čo tým myslí.

 

Prekvapil ma zvonček, otvorím dvere a predo mnou stáli dvaja týpci slušne vyobliekaní, mali v rukách bibliu. Vraj tu na námestí bude mať seansu pápež, hneď mi cvaklo v lebeni, že prečo tu stavali niečo ako koncertné pódium v bielom hábe. Odpovedal som, že áno, že žijeme tu dlho a že sme celkom normálni ľudkovia, navyše naša strana smeruje o jednu svetovú stranu najuh, takže nechápem celkom dobre tu starosť. Darovali mi nejaké POS materiály s osobným podpisom, zdvorilostne som poďakoval a spýtal som sa ich či nechcú nejakú minerálku (na detox). Keď som ešte bol na škole, tak ma bavilo s takými ľuďmi diskutovať o viere, keď ma zastavili v parku cestou z mesta, no už posledných pár rokov radšej chodievam autom.

 

Keď som zabuchol dvere zároveň vyšla z kúpelky Lujza v pyžame a hneď sa rozvalila na svojich obľúbených stoličkách. Podal som jej kafendo a zároveň som spacifikoval Karčiho nech už toľko nečumí do pohyblivého „koberca“ a neslintá nad tradíciami.

 

„Tak my ideme, o dva dni sme doma.“

„Neboj sa, tamagoči ti pošle upomienky,“ odvetila.

 

Pricupkal som na jednu boču s príchuťou kofeínu a zakývali sme paprčami. Nevedela o tom, že s vypínaním fónu som si ju zároveň cvakol. Cestou na letisko som ešte zavolal bráchovi, asi pozvú Lujzu niekam na obed.

 

 

III.

 

Zobudil som sa na miernu turbulenciu, to Karči štrngal nejakými čipsami vedľa mňa v airi. Začal sa vykecávať, ale moc si toho nepamätám, prišla na mňa únava. V hlave mi vírily stále tie isté obrazy, ten dedov, potom ten kód, vrstvy hudby spojených s mrakmi pluginov. V hudbe aj v živote dochádza k množstvám artefaktov, určité z nich sú akési medziposchodia, zaseknuté zaloopované sekundy so spätnou väzbou, niektoré z nich sú momenty ako diamanty, ktoré chceš, aby nikdy neskončili. Toto nebol jeden z nich.

 

Pristátie bolo mäkké, po vystúpení som cítil miernu vodnatosť ovzdušia, na prekvapenie nás nečakali žiadne miestne mariky s vencami. Veď načo, do hrobu sa ešte nechystáme, zavtipkoval som. Vo vnútri terminálu ma prekvapila obrovská zväčšenina konzoly, ktorú som prepašoval, s holografickým vysunutým displejom, na ktorej bežala známa tetrixovka s priestorovými objektmi. Hneď som vysunul fón a cvakol miestnych gamesákov pri nej. Vonku Karči zobral taxi, ktoré bolo presne vo farbách konzoly, krémovobiela s purpurovými kruhmi na otváranie dverí, šedé, mierne dožlta ladené rámy okien, ako aj mihalnice svetiel. Zadné svetlá boli zošikmené v štyridsaťpäťuhlovom natočení, možno o niečo menej. Išli sme dole z extrastrmého kopca, videl som celú oblasť zhora, pripomínala mi rodný domov, akurát bez mora. Na teplo sa v posledných rokoch nemôžem sťažovať, občas mi to pripomína obľúbený románik v skleníku.

 

Dorazili sme rovno na svadbu, privítal nás na prvý pohľad gitarista, ktorý hral na nejakú zvláštnu modifikáciu konzoly z minulého storočia, zvanú Amarok, namiesto strún mal päť mne známych ručných konzol v čiernom hábe, tlačítkami si pravdepodobne prepínal rôzne pasáže. Znelo mi to ako beeps and blops, ale keď som mu to zaklábosil tak sa zatváril urazene. Dal mi svoju čiernu vizošku, bol tam nejaký odkaz na stránku v mne známom kóde. Hneď som vybral fón a cvakol to, cez kloud som hneď prijal jeho pozvánku.

 

Karči sa rozhehnil, keď uvidel nevestu, mala na sebe invertovaného kostlivca s ananásmi.

 

„To aj tu je v móde naša pizza?“

 

Počas obradu všetci mali v rukách Najnend, nakoniec nevesta a ženích si ich prepojili starodávnym linked káblom a zahrali jednu sešn tetrixu, ktorá sa premietala na plátne pri miništrantoch. Ona vyhrala, takže on bude splácať hypotéku, je to džentlmen.

 

Potom už začal vyhrávať z kloud prenosu klip Israela K., Somewhere Over the Rainbow, všetci mali slzy štastia, gigantická obrazovka bola naklonená z neba.

Karči sa neudržal, a zbehol na pokrm. Ja som dostal chuť na víno, tak ale musím sa udržať na uzde, pokiaľ nesplníme svoju misiu v štýle De Nira a Morriconeho.

 

Všetci žiarili šťastím, vo vzduchu sa pretínali kokosy mačetami. Potom sme sa presunuli do miestnej vodnej nádrže popri mori, teraz už manželia vypustili rybičky a zaplávali s nimi prvý okruh, keď sa osušili hodili do vody kúsok ananásu, po ktorom sa vrhli družičky už takmer bez odenia. Pripomenulo mi to hádzanie kvetiny nevesty, ktorú naposledy vymákla najlepšia kamoška bratovej ženy, z ktorej sa stala celkom dobrá mrcha. Ja som si to všetko pekne nafotil a kloudom hádzal na zúžený okruh vyvolených na sociálke.

 

Presunuli sme sa k nášmu stejdžu, mali sme tam švédske stoly, od ktorých sme mohli v pohode odbiehať k inštrumentom, ženích zaklábosil názov a my s Karčim sme dávali, čo to dalo, našťastie zvukár bol od fachu a mal pripojených dosť dobrý kompresor a nejaký plugin na vychytávky sykaviek. Keď sme sa všetci dostali do vytrženia, dostal som nápad napojiť Najnend a spustiť hudbu z tetrixu. Náhle začali všetci jasať a roniť slzy od dojatia, ako keby uvideli schádzať Elvixa z nebies. Počas varu prišla vhod zmrzlina s reálnym kiwi, po polhodinke kávička, ktorú sme zakončili litrovkou minerálky.

 

Nakonci som sa ukázal ako dobrý tanečník, vyše desať rokov odkrútených na rôznych diskotékach, klubáčov, koncertov a firemných parties, kde som veľmi často obstarával opozitné pohlavie iba so šéfom, ešte nazapadli prachom. Akurát už nie som taký odviazaný ako kedysi.

 

Na druhý deň ma prebrala opica, hodila po mne banán a dala škrekot, v Číne by si za ukradnutie duševného vlastníctva vo sne prišla na svoje. Keď som po nej vybehol na balkón a uvidel bazén, rovno som sa do neho vrútil, ešteže som odhadol vzdialenosť pol metra po výskoku, následné vyplávanie nahradilo kloktanie pri umývadle. Máme odkrútiť ešte jednu sešn na obed a potom sa vyberieme so ženíchom do jeho obľúbenej videoherne.

 

Keď sme odohrali s Karčim svoje povinné jazdy (musí mi neskôr vysvetliť, prečo vlastne ženích si tak zakladá na našich ľudovkách!) ma prekvapil v herni jeden týpek s konzolou. Rozzipoval som ľadvinku a ukázal mu môj artefakt z praveku, s dedovým emulátorom a čiernou prepaľovateľnou kartou, takmer zbledol, povedal mi, že kedysi existovala veľká scéna používateľov starodávných kompov a konzol a tento môj kúsok je vraj jeden z najžiadanejších artiklov, špeciálne pre tvorcov takzvaných čiptunes. Ukázal mi na svojom fóne jeden soft, ktorý nemá ďaleko od názvu známej drogy, napojil cez kloud nejaké ukážky demoskladieb, miestnosť sa rozozvučala.

 

Bolo mi to známe, také zvuky som na požiadanie developera RCMS vytvoril pre jeden ich model, stará známa finta s nízkofrekvenčnými oscilátormi, transponovanými po päťdesiatich milisekundách o stodvadsať centov, keď som kaskádoval viacero tak sa dali naprogramovať aj mikrointervaly, ale kedže som mal k dispozícii neobmedzenú polyfóniu, tak som radšej počítal s manuálnymi akordmi. Zábava prišla, keď som prišiel na fintu, ako prepínať monofónne glissando s polyfonickými staccato režimmi a aftertučom, ktorý dodával do tónu buď tremolo, alebo zvyšoval dynamiku, prípadne som pracoval so ziliónmi filtrov a ich rezonanciou.

 

Ukázal som mu kód Magica a fotku dedovho obrazu, hneď vedel o čo sa jedná, stiahol cez kloud emulátor Rainbowa, k tomu prídavok bez poplatku a asi za päť minút mu to bežalo. Barman naladil plazmu na jeho frekvenciu, a dal nám tri minúty. Spod vínnych pohárov ju ideálne osvetľovali bodové lúče, tak som hneď zapol najvyšší režim na fóne a fukol to do analyzátora, tiež to preblikávalo na jednom atribúte, pôsobilo to ako obyčajná inverzia.

 

Dvl, ako si konzolový maniak hovorí, zapotil, že takýto obraz videl v nejakom digitálnom magu, ako svedectvo, ktoré predznamenalo súčasný enkripting. Najmodernejšie kódy dneška sa transponujú na primitívne obrazovky emulátorov, pribudne k tomu aliasing vysokého rozlíšenia, najčastejšie bikubický s makropixelmi, nikoho nenapadne kvôli pokročilej cmos a cybersnap technológii to resamplovať cez minimalizáciu pixlov. Ani mňa by to nenapadlo, napriek tomu, že mám rád minimal art v hudbe, vizuálnych veciach, a vlastne vo všetkom.

 

Po východe z herne sa na nás vyhúkli neónové svetlá, prišla tlaková níž, a po nás taxík, ktorý vyzeral ako zo skla, aspoň tá karoséria tak na nás pôsobila. Konečne som prišiel na kĺb vtipu o policajtoch, ktorých je stále vidno, lebo sú natlačení dole ako malé deti, ktoré pašuje starý otec do susednej dediny. Potom si už moc nepamätám, prišla na mňa únava a ráno sme už mali vyraziť po raňajkách naspäť.

 

Hemendex bol fajn, k tomu ananásový džús, a na stanici kafé, potom dabljúsí, prisámbohu som tam videl seba dvakrát. V airi som zase zaspal, splietali sa mi sny o poradách, Lujze, emulátore, bicykli. Zobudila ma správa nad mrakmi, že vitajte v zóne krajiny bez hraníc, v pozadí bola licensovaná hudba Imagine od Johna Lennona, vraj skladba tisícročia. Spomenul som si pritom na domáci med a nejaký mlyn. Prišla mi fotka od Lujzy, ako drží ruky vystrčené, v pozadí pekná modrastá obloha s obláčikmi, pekný symbol privítania. Asi bola na bráchovej gulášparty v lese, kam chodievame pomerne často, odkedy prejde šialené aprílové počasie. Hneď mi začali hudci vyhrávať v bruchu, holt radšej sa predtým poriadne vyhladujem, aby som si mohol dať dve porcie toho famózneho pokrmu. Ďalšia fotka boli moje zelené jarné športovo-vychádzkové šúsy v tráve, to ma zarazilo, len jeden človek v mojom okolí má moju veľkosť jedenástky a toho som dosť dlho nevidel. Asi prekvapko, uvidíme, mal som chuť spustiť videočat, že čo to má znamenať, ale radšej to nechám na doma. Ako srandu na záver som si pridal do appky počasia mesiac a sejvol si momentálny stav, tak už mi stačí iba trikrát slajdnúť.

 

Zaznel oznam.

 

„Upozornenie. Cestujúcich zo severného štátu našej destinácie musíme upovedomiť, že v ich krajine nastal pred hodinou prevrat spôsobený hackermi anonymnej siete, takže domov sa musia prepraviť pravdepodobne po vlastných, zóna je uzavretá, samozrejme, že na vlastné riziko.“

 

Super, takže tentoraz prišla na rad naša krajina, vôbec ma to nešokovalo, pretože takéto „výpadky“ sa už dejú zopár desaťročí v rôznych krajinách sveta. Skúsil som sa napojiť na streaming našich médií, bez úspechu, netové portály sú všetky offline, ešteže ja mám svoje dáta cez kustomizovanú doménu za atlantikom. Globálny portál, ktorý jediný prežil mimo vyhľadávača, zosumarizoval zber dát z kontinentálnych portálov. Takže som sa predsa len niečo dozvedel aj vďaka satelitom, ktoré poskytol zase ten vyhľadávač.

 

Fotky boli šokujúce, ľudia pobehovali kade-tade ako mravce, začali páliť vlajku anonymnej skupiny, tuším to bol nejaký vendetovský ksicht na čiernom pozadí. Ale čo ma skutočne dostalo, bola obrovská obrazovka na hlavnom námestí, na ktorej bežal mne známy obraz, dedov obraz. Zvuk mi pripomínal niečo ako nahrávanie z kazety zo starodávneho počítača, na plné pecky to muselo znieť katastrofálne.

 

 

IV.

 

Keď sme o niekoľko hodín už vystúpili na letisku z lietadla, Karči bol taký vyklepaný, že sme zašli hneď do baru na tvrdý chľast. Volám Lujze, žiadne spojenie. Brat, jeho žena, mama, vedenie RCMS, nič. Spomenul som si na kámoša, ktorý býval zopár kilometrov od letiska, hrávali sme spolu v hlavnom meste. Po dvihnutí zapotil, že v takejto situácii mi dá jedine bajky, ktoré sme raz u neho nechali pred desiatimi rokmi v pivnici, to sme asi po štyroch cupitali domov na lodný odvoz cez jazero. Tak prišiel po nás aspoň zdvorilostne autom, dospali sme rána a vyrazili s Karčim, ešteže sme nemali žiadne zbytočnosti so sebou.

 

Vedel som, že musíme ísť cez susednú krajinu, na severovýchod, poznám nie príliš známu cyklotrasu, ale budeme musieť aj poriadne šľapať pešo do kopca cez les. So spolucestujúcim to bude asi celkom masox, kedže brucho nemá najštíhlejšie. Stravu máme tak na dva dni, pri troche šťastia to zvládneme prejsť aj dneska. Keď sme vyšli z dediny, asi o hodinu sme sa dostali na rázcestie, ktoré viedlo smerom popri kolajniciach, vedel som, že je to dobrá štreka, napriek tomu, že sme minuli diaľnicu a budeme musieť potom málinko odbočiť, aspoň sa vyhneme miestnym policajtom. Hlavné je držať sa akotak rieky, tá ide priamo na hranicu. V ďalšej dedine som poznal skratku cez vinohrady do lesa, je to tam málo obývané, a cezpoľná cesta je pomerne zarastená vysokými, žltými, pomerne hrubými steblami. Obišli sme malé pútnické miesto a vyrazili hore kopcom. Karči začal ziapať, takže sme išli asi hodinu pešo, možno aj k dobru, pretože tam bol veľmi rozrýpaný terén, pravdepodobne vozňami na prevoz vyrúbaných stromov spred niekoľkých mesiacov. Defekt sme si nemohli dovoliť.

 

Prešľapali sme na druhú hranicu, teraz sa už len dostať dole kopcom domov, už pomaly začalo zapadať slnko, za také dve hodinky by sme už mohli byť na byte. Rezali sme takou dvadsiatkou, preemptíva voči výkrikom. Zistil som, že ten náš geniálny kamoš nám nenasadil na bajky svetlá, takže som vytiahol konzolu, ktorá mala podsvetlený displej a Karčimu som dal fón, ktorý mal baterku ako appku. Mám k nemu aj hardwarový plugin, ktorý osvieti snáď aj pápeža, ale ten som zabudol doma. Ja som konzolu nechal v móde emulátora, keďže sa vždy spustí posledná sešn a nasadil ju dopredu na miesto fixovanej minerálky. Podsvetlený displej mi akotak osvetľoval zem, cesty boli krivoľaké.

 

Ako sme schádzali smerom nadol popri žaboríne, okľukou v tvare nekonečna nás zastavila hliadka, ukázali sme totožnosť, spýtali sa na svetlo, že im ten môj displej niečo pripomína. Pri tetrixe sa zasmiali a nechali náš v dobrej nálade pokračovať ďalej, ich kone si riadne usrali. O pol hodinu sme už boli u mňa, úplne nasračky, chcelo by to niečo do nosa. Nám sa tak akurát z neho lialo.

 

Keď sme si dali dvadsaťročnú slivku a zapol som ambientovku Among fields of crystal, tak sa mi zrazu spomalil čas, vnímal som v rytme každú sekundu, a spätne si prevíjal pásku pamäte až do dedovho pohrebu. Prišlo mi to ako seriál, pri ktorom vždy narazím na novú myšlienku danej situácie.

 

Zobudil som sa na telefonát.

 

„Vaša žena je tehotná, keď ju chcete ešte niekedy vidieť, prineste dedov emulátor,“ zaznel detunovaný vokodérom modulovaný hlas.

 

Ako som zistil, číslo bolo kreknuté cez dialógovú ústredňu operátora, takže som po prebudení z letargie a uvarení kávy čakal na ďalšie inštrukcie. Karči bol rozvalený na obývačkovom divane a kvapkal sliny na plávajúcu podlahu, ešteže už dávno nemáme kvôli mravcom perzský koberec. Výnimočne som vytiahol z kredenca velblouda a pri zapaľovaní som sa zadíval na filmový plagát, v ktorom šlo čo si pamätám o lobotómiu agenta americkej rozviedky. V tom sa spustil z reprákov ďalší track od autora posledne vypočutého tracku pred spánkom, Lizard point. Paradoxne ma pri tom napadla myšlienka na gulášparty v údolí, kde som pomerne slušne podriemkával pri ohníku, s jedenapollitrákom dobrého piva v ruke.

 

Po Karčiovom prebratí som mu tlmočil telefonát, zhlboka sa nadýchol. Ja som zatiahol rolety, zapol poplaško, skúšal natunovať akýkoľvek tv signál, bezvýsledne. Museli sme vyčkávať na ďalšie inštrukcie. Otvoril som fľašu vína, minulý ročník je excelentný. Odbehol som do susednej muzikantskej izby, a skúsil sa nalogovať na server RCMS cez testovanú hudobnú pracovnú stanicu, podarilo sa. Tak aspoň cez nich sa môžem pozrieť na net, idem na mienkotvorný denník, nič. Idem na muzikantské fora, jedno funguje, to za veľkou mlákou, sociálka nič, asi klesajú hodnoty akcií na burze mimo ich rodnej dediny. Pozerám stránku majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji, väčšine štátov sa nepodarilo vďaka hackerom dopraviť na tohtoročnú destináciu, hádam neskončili na Havaji.Uff, vyzerá to blede. Svet sa zblížil až natoľko, koľko mu dovolia hackeri. Brácho telefón nedvihá.

 

Podarilo sa mi aspoň stiahnuť emulátor Rainbowa na notebook, hneď som ho spustil a naťukal do assemblera známy kód, ktorý som minule obdržal cez dedovho kolegu Magica. Po skompilovaní a spustení som to konečne uvidel v plnofarebnej kráse, aj s preblikavajúcim atribútom, urobil som si otisky obrazovky, na niekoľký pokus sa mi podarilo snapnúť aj ten druhý frejm správne na plochu do džipegu v 16-bitovom rozlíšení a maximálnej kvalite. Po výseku som si to vytlačil na atrojke, vyzeralo to fantasticky aj vďaka prídavným kartridžom s náplňou farby, ktorá dokáže vytlačiť aj väčšie gamuty.

 

Schmatol som dedov obraz pri balkónových dverách a kochal som sa porovnávaním, vyzerá úplne presne, ten maliar musel tie patterny snáď vysekávať žiletkou, obdivujúc to.

 

Pri ďalšom velbloudovi som vytasil nohy na balkóne, kde sa o päťnásť minút vykromácala búrka, tak som radšej zaliezol, v zápätí začal znova zvoniť fón, tentoraz samé nuly, to už má vyšší status ako klírko.

 

„Zajtra o polnoci u Marka W., poznáte tu cyklocestičku pri rekonštruovanej lodičke, kde ste často sedávali pri stole zo stromu. Prineste emulátor, sám,“ zvesil.

 

Hneď som sa naňho zadíval, ležal na pohovke, užíval si kľud so starodávnymi AA batériami, ktoré sa dajú kúpiť už iba na benzínke kvôli jednému hardwérovému bestselleru, ktorý pravdepodobne zachránil firmu, ktorá začala ako prvá masovo vyrábať digitálne foťáky. Je to ale krásny kus mašinky, napriek tým rokom a absencii farieb, vyzerá stále nadčasovo. Najmodernejšie chytré fóny vydržia také dva roky, a síce majú hardware nadupaný ako niekdajšie sálové kompíky, tak sú stále na vyhadzov, pretože štandardy sa radikálne menia, kvôli konkurencieschopnosti trhu a stavu na burze. Na starom kontinente sa do toho miešajú ešte aj nejaké ochranné valy, ktoré zachraňujú ekonomiku štátov s pravdepodobným potenciálom.

 

Poskočil som a zapol som ho, znova som naťukal ten kód, po zassemblovaní a exekúcii som Najnend rotoval, nič mi nedávalo zmysel, všimol som si ale na boku ovládač kontrastu, ktorý bol trocha nenápadnejší svojou hrúbkou, než kontroler hlasitosti. Po zosvetlení zmizli tmavšie patterny, podsvetlenie displeja totiž bolo invertované, filter pod LCD-čkom sa dá o deväťdesiat stupňov rotovať a tým pádom sa mení jeho polarita. Zrazu som si všimol niečo ako nejakú šachtu do podzemia, pripomínalo mi to jednu počítačovú hru v podzemí, kde musel panáčik presne skákať cez oheň šľahajúce priesmyky a hneď sa prepnúť do druhého módu na zabíjanie kostlivcov, prípadne na dopľňanie energie.

 

Mal som toho dosť, nechal som Karčiho spať a vyšiel som bajkom pozrieť sa neďaleko verejnoprávnej televízie, zdiaľky ku mne prichádzalo Adagio for Strings od Samuela Barbera, na budove bola sieťotlačou vystavená čiernobiela fotografia nášho prezidenta s nápisom UP, ktorý buď pôsobil ako stuha, alebo ako jazyk smrtonosného hada, napadla ma aj analógia kampane na AIDS, nebudem radšej detailne popisovať z čoho ten jazyk išiel. Neďaleko strážili parkovisko policajti, jedno hovädo sa tam rozdrapovalo pri aute, ktorého pravdepodobný majiteľ nepočúval jeho jednomilisekundové pokyny kam sa má posunúť, vyťahoval pritom svoju zelenú ID kartu, ktorá mi pripomínala rozhodcov na futbalových majstrovstvách, ktoré občas pozerám. Keby nebol celý v čiernom ako kukláč, tak by som tipoval, že je aj celý potetovaný, ako je to dneska móda, najlepšie v symboloch, ktoré parafrázujú symboliku extrémnych pravicových strán.

 

Televízia bola ako cela bez života, obvykle tamaď chodí veľa áut, teraz nič, žiadne interné svetlá, žiadni zvedachtiví reportéri, ešteže to slnko aspoň niečo osvetľovalo. Dal som si kebab, kúpil zopár minerálok v priľahlom, mne obľúbenom bufete, Karčimu som zobral jeho obľúbenú pizzu a migital domov.

 

Bike som si vyviezol po schodoch a zavesil na nosnú konštrukciu v rohu balkóna, keďže zajtra mám ísť na to „stretko“, nechce sa mi tam terigať pešo. Nech sa pekne vyvetrá na čerstvom vzduchu. Karčiho okamžite prebrala vôňa a ja som hneď zaspal.

 

Je večer, Karči podľa všetkého zdúchol domov, nechal mi odkaz, že zajtra sa staví. Idem sa osprchovať, dať sa troška do laty a tak, predsa len to boli trošku náročnejšie dni. Zvesujem bicykel, na seba cyklomikinu, keby bolo náhodou chladnejšie, a vyrážam. Pri semaforoch, ktoré smerujú jazdu cez koľajnice električiek idem radšej pešo s bicyklom v ruke, už som tu mal x defektov. U Marka W. je ešte zopár ľudí, barman mi pri výdavku z minerálky dal aj nejaké zvláštne okuliare, a ukázal smerom na mólo, kde sa promenádovali mladé kačice. Keď som si ich nasadil, zapol sa na nich digitálny transparentný displej, ktorý sa hneď prepol do fosforového nočného módu. Zo zakončenia pri uchu sa ozval hlas.

 

„Takže už ste došli, výborne. Ako som správne predpokladal, dojdete na bicykli, ešte lepšie. Vidíte pred sebou tú štreku v tvare pohybu koňa na šachovnici, i keď s mierne oblými rohmi?“

 

„Zdravím, áno vidím, zaručujete mi bezpečnosť, alebo je to v podstate vydieranie bez možnosti výberu kvôli mojej Lujze?“

 

„Záleží ako budete spolupracovať, emulátor, dúfam, že máte.“

 

„Áno, je tu pripásaný v ľadvinke.“

 

„Tak nasledujte tutoriál, hneď vám ho spustím, a máme pre vás výbornú večeru,“ zvesil.

 

Vďaka nočnému videniu som vôbec nemusel zapínať svetlá, predieral som sa húštinami, ešteže mikina ma dostatočne ochránila pred rôznou háveďou, najviac som sa obával letných kliešťov, keďže dosť kamošov bolo obdarovaných boreliózou vďaka nim. Na mňa sa nikdy nelepili, asi im nevoniam, ale človek nikdy nevie. Tutoriál bol perfektný, kdeže sa na to chytá GPS-ka, cítil som sa ako keby som mal bicykel napichnutý na tú najlepšiu výzvednú službu, a to nemusím byť prihlásený na sociálku a jej spolupracovníkov. Po polhodine surfovania som sa ocitol pri lodných hangároch, v pozadí som počul havkať a skákať psa, ktorý bol pravdepodobne na drevenej plošine o level nižšie ako ja, takže som zatiaľ nemal česť sa mu zjaviť zoči-voči. Z jednej drevenej chajdy, ktorá vyzerala ako haciendička nočného strážcu, sa cez komín predieral šedý dym. Ozval sa hlas.

 

„Choďte ku krémovému hangáru, presne ako je farba vášho Najnenda, vytiahnite z neho kartridž a zasuňte do osvieteného interfejsu.“

 

Keď som to urobil, vertikálne sa otvorili dvierka, za ktorými bolo prenikavé svetlo. Pri vchádzaní dovnútra som rýchlo vytiahol kartridž, zrýchlil tempo pri zatváraní dverí, a trocha ma vystrašila vyjašená čierna mačka, ktorá sa asi teraz zobudila. Bicykel som oprel, dvere sa o chvíľu zavreli. Nebolo tam vôbec nič, iba nejaká diera smerom dole, ktorá vyzerala ako tunel. Ľadvinku som si otočil k sebe, trocha sa zabarikádoval rukami do mikiny a vliezol do otvoru. Vyzeral ako nekonečný sud, ktorý ma občasne embosované hrany, hádam si nemyslia, že mi to pomôže stĺmiť brzdnú dráhu, no veď uvidím.

 

Pomaly som sa spúšťal dole, až do uhla, keď to bolo neúnosné, v duchu sa prežehnal a pustil sa na verímboha. Predstavoval som si Karčiho, ktorý sa v tomto momente určite pýta, že čo tak asi teraz robím, pričom on si asi z chladničky vyberá sušené mäso. Naštastie som posledných päťdesiat metrov letel horizontálne, takže šľachy sú v poriadku.

 

Začala sa miestnosťou, kde som pristál, ozývať hudba Don’t worry, be happy. Zbadal som šípku, za ňou bol vysádzaný mne známou typografickou úpravou oznam „si vo vesmíre“, idem ďalej „si v tejto galaxii“, cupitaním som sa musel niekde naboku vychcať a svetlo ma navigovalo k „si na planéte Zem, udržuj si ochranu voči neznámemu“, ďalšie kroky „si v tomto štáte“, „si v tomto meste“, „v tejto mestskej časti“, „máš tu svoj klub“, „si svojho vierovyznania“, „volil si túto politickú stranu“. Potom prišla dlhšia odmlka, po nej oznam „toto všetko zahoď“. Z diaľky sa začala ozývať skladba Imagine od Johna Lennona. Zastal som pri bráne, na ktorej bol nalepený podsvetlený citylight so super-QR kódom. Vytiahol som fón, zapol appku, neidentifikovala to, tak som aspoň naslajdoval dedov obraz a prilepil displej na interface vedľa. Začal som pociťovať hlad. Zaznel opakovaný oznam.

 

„Spustite zvukový kód“.

 

Nevedel som, čo mám robiť, skúsil som starú fintu z detských čias „sézam, otvor sa“, nič. Po ďalších chabých pokusoch som si spomenul, že pri zapnutí Najnenda sa na začiatku famózne vertikálne naskroluje zhora na stred logotyp a zaznie pri tom sekundový „blip“ dvojtón, ako keby sa niečo odrazilo. Po vykonaní nápadu sa cez miesto, kde bol super-QR kód otvorili dvierka, ktoré vyzerali ako trezor. Zbadal som zelené tlačítko v tvare kruhu, ktoré som naposledy videl v chodbe Karčiho činžiaku, bolo jemne orámované kovom. Citylight povolil, na moje počudovanie sa na druhej strane neodlepoval od pavučiny, ako to poznám z TV. Je to výťah, tiež iba s jedným tlačítkom, aj jednotlačítkové myšky majú niečo do seba. Čo iné mi ostáva, pokyny žiadne, už dávno som sa necítil tak neisto a divne. Začal som ísť ešte nižšie, o minútu som pristál. Po otvorení dverí ma na moje prekvapenie privítal môj brácho, síce som tak volal aj Karčiho, ale tento bol ten reálny.

 

„No konečne si tu, prepáč, že sme ti uniesli nevestu,“ zažartoval.

„Ty magor, prečo si mi to urobil, nebolo mi všetko jedno, skoro ma šľak trafil. Čo máš ty spoločné s tými pirátmi, ktorí ohrozujú bezpečnosť krajiny? Uvedomuješ si, že môžeš ísť minimálne do basy?“

„Teraz si v tom aj so mnou, keby si o tom vedel predtým asi by si mi dobrovoľne nedal ten dedov emulátor, pri tvojom vstupe do hangáru čítačka stiahla celý kartridž, takže už môj tím hackuje kód, vieš vôbec kde sme?“

„Nemám ani potuchy,“ odvetil som.

„Sme asi sto metrov pod novovybudovanou fakultou IT, časom tu budú experimentálne technológie, ktoré nám otvoria nové možnosti a cez naše tieňové servery nás nebude môcť nikto vypátrať.“

„Preboha, ale načo ti bol ten prehistorický kód z tejto starej mašiny?“

„Ide o to, že tento dedov emulátor má v sebe zárodok novodobej enkripcie, vďaka tomu super-QR kódu sa budeme môcť dostať na ďalšie vrstvy, ktoré nám doteraz boli neprístupné. Je to ako bojové pole, pri ktorom sa až po prvej várke odkryjú ďalšie nástrahy, stačí jediný chybný ťah a si v keli.“

A k čomu vám to bude, chcete odhaliť tajomstvo, na ktorom fičí celosvetová ekonomika? Všetky tie riadené krachy krajín?“

„Áno, myslíme si, že svet je už natoľko preemulovaný a prešpekulovaný, že bežný človek už nemá ani páru o tom, čo sa deje. Môžem ťa ale upokojiť, nie je v tom žiaden spolok templárov, ktorí ukrývajú nejaký grál.“

„Takže množné číslo, nebudem sa pokúšať odhaliť, koľko je vás v tom.“

„To by bolo bezpredmetné.“

„Dokedy bude štát v pohotovosti, vieš čo som musel preskákať kým som sa dostal s Karčim domov?“

„Nič sa neboj, Lujza je v bezpečí. Sme tu viacerí s rodinami, mali sme echo o teroristickom útoku, takže nakoniec môžeš byť rád.“

„Počkaj počkaj, vy dostanete takéto echo a v podstate tu urobíte ešte väčšiu anarchiu ako je teraz? Veď to je pre útočníkov a rabovačov ešte vačší raj.“

Si na omyle, pri takomto leveli výpadku štátu sa zmobilizuje celá sieť štítov, takže vlastne pomáhame sústrediť obranné zložky z celého kontinentu na naše územie, keďže ten útok nebol verifikovaný, neprihliadalo by sa na to ako na urgentný prípad. Pri dnešnom stave sveta v podstate už nič nemá prioritu. Všetko sa rieši hlava-nehlava.“

„Kde je Lujza? Chcem ju vidieť a ísť s ňou domov!“

 

Navigoval ma do vedľajšej izby, kde sedela celá naša família za stolom, navyše aj Karči so svojou.

 

No jéžišmarjá, aj ty si tu?“ hneď som vybehol rozžiarený objať Lujzu a v zápätí som podával ruku jemu.

„Hej, prišli po mňa nindžovia na čele s tvojím bratom a potom sme sa tu zabávali z toho, čo snímali tvoje okuliare, hehe. Celkom si sa držal.“

 

Lujzu som chytil za bruško. „Takže budem tata?“ pobozkal som ju na líce.

„No dúfaj, že si to ty,“ zažartovala a prešla svojimi prstami skrz moje.

„Ale už neblázni, to sa budeme donekonečna takto handrkovať?“

„A čo si si myslel, že mi to urobil nejaký emulátor? Ty si predsa pravý.“

 

Po vybozkávaní nám brácho otvoril dvere do auta, kde sme sa všetci načgali, ani neviem ako som sa ocitol pred barákom, a o polhodinku zaspával s pocitom očakávania divného zajtrajška.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?